Dávid Gabera

Barbora Bačová (1994) vyštudovala Ateliér fotografie Štěpána Grygara a Vojtěcha Aubrechta na Fakulte designu a umenia Ladislava Sutnara v Plzni. V roku 2017 absolvovala stáž na TAI of Athens, Department of Photography and Audiovisual Arts v Aténach. V minulosti sa zúčastnila spoločných výstavných projektov vo Francúzsku, Nemecku a Južnej Kórei. V roku 2020 bola súčasťou prestížnej prehliadky Pla(t)form vo švajčiarskom Fotomuseum Winterthur, kde bola vybraná medzi 42 umelcov. V poslednom období spolupracuje s fotografom Štěpánom Grygarom, s ktorým pripravila výstavný projekt In life. V súčasnosti pôsobí v rodných Košiciach, v meste, ktoré sa pre ňu spolu s východoslovenským regiónom stalo hlavnou inšpiráciou v tvorbe. Tá je spätá s osobným prežívaním a životnou skúsenosťou. Fotografie postupne premieňa v jeden komplexný projekt, v ktorom inšpirovaná filmovou estetikou zaznamenáva každodenné situácie a podáva v ňom sondu do súčasného sveta.

„Páči sa mi, ako si to dievča sedí a dumá si. Pripadá mi, že sa na mňa podobá,“ hovorí Barbora Bačová v momente, keď mi ukazuje starú čiernobielu fotografiu. Objavila ju náhodne na pulte v antikvariáte. Zachytáva scénu ľudí, ktorí si opekajú uprostred lesa – mladé dievča, ako sedí bokom na nafukovačke a oproti nej sa nachádza skupinka ďalších štyroch ľudí.

„Hneď, ako som fotografiu zbadala, zaujala ma scéna. No asi aj preto, že som sa rýchlo stotožnila s postavou dievčaťa, začalo ma zaujímať, kto všetko sú tí ľudia,“ vraví Barbora Bačová. „Začalo mi pripadať zvláštne, že človek nájde snímku v nejakom prostredí a nevie, odkiaľ pochádza, akého príbehu je súčasťou, alebo kto ju predo mnou vlastnil. Veľmi by ma pritom zaujímal celý jej kontext, čo sa všetko s fotografiou spája.“

S fotografiou sa napokon rozhodla ďalej pracovať a vychádzala z nej v diplomovej práci Morské oko. V tej sa Barbora po skúsenosti s neznámou fotografiou rozhodla vytvoriť fiktívny príbeh, pričom v druhom pláne hovorí aj o povahe samotnej fotografie.

V nových rukách nový život

Fotografiu z antikvariátu sa Barbora Bačová napokon rozhodla kúpiť. V jej prípade nejde o nič nezvyčajné. Ako zberateľka starých predmetov totiž zvykne nakupovať v antikvariátoch a na blších trhoch, niečo jej občas darujú aj jej známi.

Dnes má už pomerne veľkú zbierku, ktorá obsahuje listy, pohľadnice, cestovateľské obrázkové knihy, výstrižky z novín. Najmä však fotografie, ktoré tvoria jej hlavnú časť.

„Vždy ma fascinovali staré fotky na kartónoch, z ktorých sa vyrábali portrétne vizitky. Už od trinástich som bola posadnutá starým svetom, Paríž, to bolo moje. Asi aj preto mám dnes takú obsesiu, že keď ma niečo zaujme, alebo keď ľudia chcú niečo vyhodiť, tak si to vezmem a uložím do krabice. Musím však povedať, že sa skoro nikdy do nej nepozerám, len si to zbieram pre svoje potešenie,“ vraví Barbora Bačová.

Teraz urobila výnimku. Fotografiu, ktorú našla v antikvariáte, neuložila do krabice medzi ostatné predmety, ale vystavila si ju na poličku tak, aby na ňu dobre videla.

Ako vraví, fotografia bola pre ňu od prvého okamihu niečím špeciálna. Okrem zachytenej scény ju na nej zaujala aj skutočnosť, že ide o fotografiu vyňatú z pôvodného albumu, z komplexného súboru fotiek, z jej prirodzeného prostredia.

„Keď človek nájde ležať fotografiu mimo albumu, tak je to prirodzene iné, ako keď ju zbadá vcelku s ďalšími fotografiami, kde si dokáže poskladať dej a zaradiť osoby. V tomto prípade som však mohla vytvoriť príbeh len na základe mojej imaginácie a domnienok. Je fascinujúce, že fotografiu si človek zakaždým môže po svojom vyložiť inak. V nových rukách má fotka akoby nový život,“ hovorí Barbora Bačová.

Šírenie obrazov

Snímka Barboru Bačovú viedla k tomu, aby si začala klásť hlbšie otázky o fotografii. Poslúžila jej však aj ako inšpirácia k diplomovej práci Morské oko, na ktorej pracovala v roku 2021.

V práci, ktorú robila pod vedením Štěpána Grygara a Vojtěcha Aubrechta v Ateliéri fotografie na Fakulte designu a umenia Ladislava Sutnara v Plzni, sa rozhodla venovať otázke šírenia fotografických obrazov a distribúcie fotografii. Ako však vraví, východiskom pre ňu nebola samotná scéna ľudí, ktorí si opekajú.

„Fotografia ma od začiatku zaujala a chcela som ďalej s ňou pracovať. Scéna však bola jedna vec. Premýšľala som, ako to uchopiť. Išlo mi o to, aby som sa dostala k podstate veci, chcela som sa zamerať na to, aké má fotka pozadie, čo sa všetko s ňou spája a aké množstvo interpretácií v sebe obsahuje,“ vraví Barbora Bačová.

Podľa Barbory je tieto otázky názorne vidieť v rámci práce s klasickým formátom fotografie vytlačenej na papieri. Jednou z vecí, ktorú na klasickej fotografii vyzdvihuje, je totiž jej haptická kvalita, fyzická stránka. To, že v istých momentoch pôsobí až ako autentická svojbytná vec, predmet, objekt, ktorý človek vníma v súvislosti s tým, kam ho umiestni.

„Keď som uvažovala o možnosti interpretácie fotografie, uvedomila som si, že v tomto prípade hra dôležitú rolu materialita fotografie. Je napríklad rozdiel, keď ľubovoľnú scénu vidíte na obrazovke mobilu a na snímke, ktorú držíte fyzicky v rukách. Vnímate ju inak. A takto môžeme pokračovať aj pri klasickej fotografii, pretože je rozdiel, keď sa na fotku dívate na stene, v rodinnom rámčeku, alebo keď ju uložíte do krabice medzi ďalšie fotografie. To všetko sa stáva rámom, podľa ktorého ju človek vníma,“ vraví Barbora Bačová.

Zlá fotka neexistuje

Myšlienku reinterpretácie obrazov, ktorú Barbora Bačová v práci otvorila, súčasne preniesla aj do spôsobu, akým na diplomovej práci postupovala.

Autorka si síce ako východiskový bod zvolila prácu s tradičnou fotografiou, no jej motívy paradoxne už ako fotografka nenachádzala fotením v „teréne“, ale najmä vo vlastnom archíve.

„Práca vznikala počas prvej vlny pandémie. Bola to veľmi vyčerpávajúca doba, ale zároveň sa aj všetko akosi spomalilo, upokojilo,“ prezdrádza Barbora Bačová. „Veľmi dlho mi však trvalo zadefinovať si smer, ktorým sa budem uberať. Som totiž zvyknutá na to, že dennodenne okolo seba fotím. Teraz som si však začala klásť otázky, prečo to všetko robím – aký to má zmysel, prečo vlastne fotím, čo fotím, keď v mojom archíve sa roky kopia tisícky rôznych kompozícií,“ vraví Barbora Bačová.

Archív si autorka vedie už od svojich jedenástich rokov, kedy sa začala venovať fotografii. Má podobu množstva priečinkov uložených na hardiskoch a súbory v nich má zoradené podľa tém, ktoré fotí najčastejšie na mobil: spolužiakov, výlety, jedlo, zátišia, rodinné oslavy, mestské výjavy alebo život na vidieku na východnom Slovensku, ktorý okrem iného zachytáva aj v jej rodnom Ďurďošíku.

V rámci diplomovej práce sa rozhodla pracovať s priečinkom, ktorý má názov „Chorvátsko“. Album pôvodne vytvorila, keď bola na prvej dovolenke s rodičmi pri mori a obsahuje fotografie dovolenkujúcich ľudí sediacich na slnečných terasách či výhľady na more.

„To, že si vediem priečinky, síce vychádza z potreby uchovať si fotografie ako nosiče spomienok, no každú zo svojich fotiek vnímam tak, že ju môžem kedykoľvek znova použiť. Teraz sa mi hodilo, že tieto zábery sprítomňujú atmosféru letného oddychu, majú v sebe akúsi obrazovú slobodu a ide z nich nevinnosť. Nemyslím si, že by sme mali oddeľovať fotografie na zlé alebo dobré, pretože každá sa dá použiť v novom kontexte, alebo minimálne môže byť aspoň inšpiráciou pre ďalšiu prácu,“ hovorí Barbora Bačová.

Nová reprodukcia, nová myšlienka

Metóda recyklácie, a teda presúvania fotografií v rámci priečinkov, má v tvorbe autorky významné postavenie.

V minulosti takto postupovala viackrát. Mixovaním vizuálne, farebne a tematicky podobných fotiek, ich posúvaním do často netypických konštelácií, pritom zakaždým vytvára sondu do súčasného sveta, ktorá je kritická a zároveň osobná.

Bolo to napríklad vidieť v projekte 92 Pictures (2018). V ňom postupovala tak, že v priečinkoch nachádzala staré zábery blízkych kamarátov či snímky z trávenia voľných chvíľ s nimi, tie si postupne zobrazovala na monitore počítača, prefotila ich mobilom a vytlačila vo forme knihy.

Myšlienka transferu, z ktorého vzniká niečo nové, je tak zhmotnená v práci s médiom, ale spočíva aj v akejsi odosobnenosti – dospievajúci tínedžeri zo stredoškolských čias v jej projekte nemajú konkrétnu identitu. Jej priatelia a rodinní príslušníci sa menia na anonymnú skladbu obrazov, referujúcu k téme dospievania.

„Keď pracujem, uvedomujem si, čo fotím, no zároveň mám rada spontánnosť. Je to veľmi intuitívne. Preto je pre mňa dôležité sa k mojim fotografiám spätne vzťahovať. Aby som si to sama upresnila. Vtedy sa do toho ponorím. Nikdy mi však nejde o to, aby moje projekty boli iba o mne, ale aby sa ktokoľvek, kto si ich prezrel, vedel v nich nájsť, zodpovedal si sám, čo sleduje,“ vraví Barbora Bačová.

Podobný princíp, ktorého cieľom je komunikovať globálne témy, sa objavuje aj v jej ďalších projektoch – v cykle fotografií I Am Gonna Live My Life (2019-2020) Barbora otvára otázku zdravotnej starostlivosti.

V práci Dialogo (2020 – súčasnosť), na ktorej aktuálne spolupracuje s talianskou umelkyňou Margheritou Govi, sa venuje téme priateľstva.

Fiktívne svety

V diplomovej práci Morské oko, v ktorej otvára tému oddychu a rekreácie, však Barbora Bačová zachádza ešte o čosi ďalej. Archívne fotografie západov slnka, detailné snímky koláčov či celky zachytávajúce hladinu mora totiž spojila aj s fotografiami, ktoré nanovo vytvorila.

Ide napríklad o snímok fasády hotela Morské oko v Sobranciach, dnes už nefunkčného hotela, ktorý bol pilierom kedysi významnej kúpeľnej oblasti na Slovensku.

„V samotnom hoteli som nikdy nebola, no počas pandémie som k nemu časti chodila v rámci bezúčelných prechádzok a obzerala som si ho. Navonok to celé pôsobilo surreálne, zvláštne. Predstavovala som si, ako to vo vnútri asi mohlo vyzerať,“ hovorí Barbora Bačová.

Hotel však pre ňu začal v projekte hrať dôležitú rolu, pretože, ako fotografie z dovoleniek postupne zhromažďovala, pochopila, že sa stále viac do nich ponára. „Uvedomila som si, že sa prakticky ponáram do niečoho, čo bolo minulosťou a čo nie je skutočné. Akoby som sa ocitala v nostalgii, v situácii, ktorú som prežila, ale aj neprežila,“ vraví Barbora Bačová.

Preto sa rozhodla hotel v projekte „oživiť“. K tomu nedošlo však len tým, že mu autorka dodala akúsi fotografickú prímorskú kulisu, ale aj tým, že sprítomnila jeho interiér. Niežeby však preto išla priamo vyfotografovať vnútro hotela, ale využila na to prvok fikcie – zakúpila si konštrukciu lustra, ten vyzdobila mušľami, zospodu žiarovkou, až ho napokon u seba doma zavesila a vyfotografovala v polohe zospodu.

„Celé je to o predstavivosti. Luster vnímam ako kulisu, ktorá patrí k imaginatívnemu miestu,“ vraví Barbora Bačová. Fotografie zinscenovaného interiéru s lustrom, ktorý sa svojím vzhľadom premieňa na akýsi zasnený, surreálny prvok, umiestnila k zvyšku súboru. Divák však pri pohľade naň prestáva vnímať, čo je skutočné a čo nie. Namiesto jasnej dejovej línie a príbehu, má pred sebou len mozaiku obrazov, ktoré spája pomalý rytmus, výsledný pocit, emócia.

„Pre diváka nie je dôležité, kde fotografie vznikli. Skôr to odkazuje k myšlienke, ktorá je univerzálna. Zakaždým si totiž fotografie spájam podľa toho, ako mi čo sedí, nemusí byť pravda čo na nich je, ale čo chcem dosiahnuť a myslím si, že to ukazuje aj na jeden z podstatných aspektov fotografie, a teda, že má v sebe magickú rovinu. Človek v nej stále niečo vidí, aj keď ma pred sebou konkrétny obraz, no je to zároveň aj o predstavivosti, o fantázii.“

Neuzavretý artefakt

Prvok fantázie a predstavivosti spojený s otázkami významovej nejednoznačnosti sa však Barbora Bačová rozhodla neponechať len v teoretickej rovine, ale aj fyzicky – ručným skladaním si fotografií.

Fotografie z diplomovej práce totiž vytlačila na lesklý fotopapier v jednotnom albumovom formáte, a tie umiestnila do krabice. Diváci si tak na výstave záverečných prác mohli fotografie z krabice vybrať, ohmatať v rukách alebo aj rozložiť vedľa seba. Nemali pritom žiadne poradie ani názov, a nemali ani presný, uzavretý počet.

„Nechala som im zámerne voľnú ruku, nech si to môžu usporiadať podľa seba,“ hovorí Barbora Bačová. „Je to niečo podobné, ako keď ja pracujem s priečinkami. Stále si fotografie mažem a pridávam nové, čím sa aktualizuje ich obsah. Môže to takto donekonečna mutovať a po čase sa tam môžu objaviť úplne iné fotky. Myslím, že to aj vystihuje podstatu fotografie, ktorá stále závisí od uhla pohľadu a od dodatočných interpretácií,“ vraví.

V projekte, kde namiesto uvažovania nad konkrétnymi obrazmi, ich pasívnom prijímaní, tak Barbora Bačová ukázala, že prirodzenejšie je zaoberať sa ďalšími súvislosťami a že fotografia skrátka nie je významovo ani materiálne uzavretý artefakt, ale naopak, dynamické médium. Podobne, ako keď stála pred fotografiou v antikvariáte, aj teraz ukázala, že to podstatné sa akoby odohrávalo v mysli človeka, kdesi „za obrazom“.