Jana Čavojská

Po vzore známej knihy Humans of the World, spojil Forbes sily s reportážnou fotografkou Janou Čavojskou pre knihu Humans, 2021. Je to jedinečné dielo plné malých, ale veľavravných príbehov ľudí naprieč Slovenskom, ktorí museli v súvislosti s pandémiou niečo zmeniť vo svojich životoch, aby sa mohli opäť „nadýchnuť“. To niečo bolo pre ich ďalšiu existenciu veľmi dôležité a zároveň inšpiratívne pre nás všetkých. Táto zberateľská kniha, vytlačená na kvalitnom papieri je teda sériou fotoreportáží zaujímavých príbehov ľudí naprieč Slovenskom. Jeden z nich, o Kate Sedlak a Jurajovi Sedlákovi si môžete prečítať na nasledujúcich riadkoch.

Obyčajné šťastie (Kata Sedlak a Juraj Sedlák)

Majú rovnaké priezvisko, obaja sú fotografi, obaja fotografovali svoje deti. A pre oboch je láska najdôležitejšia. Juraj Sedlák kvôli nej precestoval pol sveta tam a potom pol sveta naspäť a dvakrát zanechal všetko, čo poznal. Teraz spolu s Katou Sedlak – zhoda ich priezvisk je náhodná, Kata to svoje zdedila po bývalom manželovi – vedú na Fínskej 21 v Piešťanoch Flatgallery. Galériu priamo u seba doma. Funguje v rámci ich občianskeho združenia Priestor 21. Svoj priestor tu majú rôzne kreatívne myšlienky a projekty vrátane Katinej fotoškoly. Ich príbeh je však hlavne o láske.

V pätnástich si Kata prečítala Zikmunda a Hanzelku a veľmi chcela cestovať po svete a fotiť všetky tie veci, ktoré zaznamenali aj oni. Zobrala si analógovú Smenu a začala sa s ňou potulovať aspoň po okolí. Vysokú školu nestihla. Zamestnala sa v grafickom štúdiu. Kreatívna práca v oblasti grafického dizajnu ju veľmi bavila. Počítačové programy sa navyše dokázala naučiť aj sama. „Pocítila som slobodu práce a kreativity. Utiekol mi vlak pocitu, že sa potrebujem rozvíjať na vysokej škole,“ hovorí. „Presťahovala som sa z Piešťan do Bratislavy. Pomáhala som pri filmových a reklamných produkciách a známy mi dal nafotiť making off filmu Nedodržaný sľub. Fotila som viac a viac. Bavila ma neštylizovaná, dokumentárna fotka.“ No Kate potom zomrela mama a odišiel od nej manžel. Zostala sama s tromi malými deťmi. „Presťahovala som sa naspäť do Piešťan. Raz som sedela tu v dome a veľmi mi chýbalo fotenie. Pozerala som sa na svoje deti a túžila som žiť ich detstvo. Moje detstvo totiž nebolo štandardné. Som z dvojičiek. Moje dvojča bolo choré. V našej rodine sme neustále cítili strach o toho najslabšieho. To neobyčajné detstvo bolo pre mňa ťažké. Veľakrát som musela ustúpiť, lebo slabší mal prednosť. Stále som bola na okraji. Chytila som foťák a začala som zachytávať detstvo mojich detí. Ako vlastnú psychickú očistu.“ Každodenný, obyčajne neobyčajný život svojich detí fotila Kata čiernobielo osem rokov. Nebolo to o dovolenkách a výletoch. To detstvo sa odohrávalo tam, v dome, v záhrade. Fotografie boli hlavne o emóciách. Veď deti nepotrebujú k šťastiu veľa. Aj hadica s vodou im dokáže priniesť neuveriteľnú radosť.

Po dvoch rokoch získala Kata za fotky svojich detí ocenenie Slovak Press Photo. Začali si ju všímať v zahraničí. Mimo Slovenska bola svojimi fotkami vlastne známejšia ako tu. „Prvýkrát sa o mne na Slovensku zmienil Robert Vano vo svojej sérii Neviditeľní fotografi. Mala som veľký sen, aby moje fotky publikoval časopis Leica Fotografie International (LFI). Kamarát dal na narodeniny na facebook status, že by si strašne želal hodinky Breitling. Ja som tam zo srandy napísala: Budem mať o týždeň narodeniny a strašne by som si želala najlacnejšiu maličkú Leicu X2. Nie preto, že by som ju potrebovala, ale editori LFI neakceptujú iné fotky než nafotené Leicou.“ Pre single mamu s tromi deťmi bol fotoaparát za takú cenu z katégorie sci-fi... Vôbec to nečakala, no ľudia jej začali posielať peniaze. „Čo vám šibe? Veď to bol fór! – pomyslela som si. Do roka a do dňa som v LFI mala osem strán fotografií obyčajného detstva svojich detí.“

Katine fotky vystavila pražská Leica Gallery. „Ľudia hovorili, že im tou obyčajnosťou pripomenuli ich detstvo. Ja som si nafotila svoje imaginárne detstvo. Bolo to pre mňa vykúpením. Po ôsmich rokoch som vyhorela. Deti vyrástli, preto sa ich už pýtam, čo môžem zverejniť a čo nie. Ostatné fotky si odkladám. Raz im z nich urobím knihu a odovzdám im ju ako dedičstvo. To najpodstatnejšie, čo môžu deti od rodiča dostať je, že som celé tie roky bola s nimi. Že som im dala všetok ten čas. Keď si na mňa budú chcieť spomenúť, otvoria si knihu a uvidia, že mama bola pri nich. Môj fotografický projekt nás spojil. My štyria sme dokázali vytvoriť spoločné dielo.“

Juraj Sedlák sa k fotografovaniu dostal cez prácu reportéra. Písal dávno predtým, ako skončil žurnalistiku. Pôvodne vyštudoval za zdravotného brata, vyskúšal si prácu sanitára aj na záchranke. Uvedomil si však, že v zdravotníctve nechce pracovať. Keď potom cestoval ako novinár s fotografmi za reportážami po Slovensku aj po svete, často s nimi viedol nekonečné debaty o fotografii. Nakoniec začal fotiť aj on. Kvôli láske a synovi sa presťahoval na indonézsky ostrov Bali. „Tam som začal dokumentovať fotografiami život svojho syna. Cez neho som sa vyjadroval k vlastnému odlúčeniu: žil som v cudzej krajine a cítil som sa vykorenený. Akoby som levitoval, na Bali som nezapustil korene. Možno preto ma pri fotografovaní fascinovali prírodné motívy, napríklad korene stromov. Fotil som Lukáša a podvedome som tým liečil sám seba. V jeho štylizovaných portrétoch bolo aj niečo zo mňa.“

Okrem fotenia syna robil Juro v Indonézii všeličo: fotografoval zákazky, sprevádzal turistov, venoval sa location scoutingu. Žil na mieste, ktoré je pre mnohých rajom. Obľúbil si Balijcov, západy slnka nad oceánom aj náboženské tradície, ktoré si tam ľudia chránili a dodržiavali ich bez ohľadu na extenzívny turizmus na ostrove. Každý deň tam bol vlastne sviatok. Balijci Jura naučili žiť pre dnešok a radovať sa z jednoduchosti takého života. Bez nášho stresu a obáv a naháňaním sa za zajtrajškom. No Jurovi tam celé roky chýbal domov. Miesto, odkiaľ pochádza a kde žije jeho rodina. Dlho zvažoval návrat. V Indonézii ho však držal blízky vzťah so synom.

V lete 2019 fotil Juro projekt svojho švagra, ktorý robil päť triatlonov v priebehu piatich dní. Posledný bol v Piešťanoch. Tím hľadal miesto, kde zaparkovať karavan. Jura a Katu krátko predtým zoznámil ich spoločný kamarát. Opýtal sa jej teda na nejaký kemping. „Príďte k nám,“ pozvala ich Kata. Nakoniec s Jurom sedeli a klábosili do druhej v noci. Začali sa stretávať. Na konci leta odletel Lukáš naspäť na Bali k svojej mame a Juro zostal. Na ostrov sa neskôr vrátil na šesť týždňov. Uzavrieť svoj život tam a vysvetliť to synovi. Ako? „Na rovinu. S deťmi sa nedá rozprávať inak. Máme veľmi silné puto. Prvý rok jeho života som s ním zostal doma a vždy som s ním trávil veľa času. Od troch mesiacov som sa s ním rozprával po slovensky, takže slovenčinu ovláda. Chodili sme sem každé leto. Má k tejto krajine vzťah, je napoly Slováčisko a tiež to tu zbožňuje. Teraz si postupne túto situáciu vysvetľujeme a vzájomne si odpúšťame.“

Lebo Juro sa vrátil v novembri 2019 a o pár týždňov na to vypukla pandémia. Krajiny sa uzavreli. Juro Lukáša nevidel už takmer dva roky. Flatgallery je preňho odzrkadlením príbehu lásky ku Kate, kvôli ktorému musel urobiť ťažké rozhodnutie. Ale cíti, že bolo správne. Galériu založili hneď dva týždne po Jurovom návrate na Slovensko. „Už predtým som niečo také chcela skúsiť, mala som tu fotografický ateliér a neporiadok, aj pneumatiky tu boli uskladnené, aj gril. No pre jedného je galéria príliš veľká zodpovednosť,“ hovorí Kata. Galériu založila, keď prišiel Juro. Do dvoch týždňov mali prvú výstavu. Winter selection, tridsať autorov. Fotografie, ilustrácie, maľba.

Kata hovorí, že nemala problém otvoriť takto svoj dom cudzím. Už predtým k nej ľudia chodili do ateliéru, vždy ich tu bolo plno. Na vernisáže prichádzali najprv blízki kamaráti. V lete 2021 však mali návštevnosť aj sto ľudí. Na galériu v súkromnom dome na predmestí Piešťan to vôbec nie je málo. Hlavne keď si nerobí žiadnu veľkú propagáciu. Ľudia ju môžu poznať zo sociálnych sietí a z odporúčaní priateľov. Kata a Juro sa smejú, že pred výstavou tlačia vždy iba jeden plagát. Ten visí priamo v galérii. Navyše za kávovarom. „Ľudia hovoria, že sa u nás cítia ako doma. Nehanbia sa opýtať na veci, na ktoré by sa vo veľkej galérii báli spýtať,“ vysvetľuje Kata. „Stráca sa tu vážnosť inštitúcie, padajú predsudky.“ Juro ju dopĺňa, že mnohí ľudia si myslia, že nerozumejú umeniu, a preto majú pred klasickými galériami rešpekt. „My sme ich naučili prísť do okrajovej časti Piešťan a zaklopať na súkromné dvere.“

Pokračuje opäť Kata. „Keď prišla korona, vymysleli sme v priebehu pár dní projekt Biela stena. Jednalo sa o to, že naša galéria bola prázdna a potrebovali sme Vás, aby vzniklo umenie. Aby sme ukázali, že je potrebné a nemôžeme naň zabúdať ani v tejto dobe. Hoci štát vtedy nemal pocit, že treba podporovať aj umelecké projekty. Fotila som portréty ľudí, ktorí si za ne zaplatili malú sumu ako podporu našej galérie. Postupne sme nimi zapĺňali prázdne biele steny. Za dvadsaťjeden dní sme nafotili stopäťdesiatpäť portrétov. Popritom sme nakrúcali videá. Hudobné a literárne. Devätnásť online prenosov kultúry. Naša galéria bola prázdna a potrebovali sme Vás, aby vzniklo umenie. Fotila som portréty ľudí, ktorí si za ne zaplatili malú sumu ako podporu našej galérie. Postupne sme nimi zapĺňali steny. Zaujímalo ma, či ľudia naozaj prídu, keď potrebujeme podporu, alebo nás len lajkujú. Lebo dať like je jednoduché. Počet živých ľudí nakoniec prekonal počet lajkov.

Kata a Juro boli odkázaní na vlastnú kreativitu. Katu pred pandémiou živilo fotografovanie a Juro sa po jedenástich rokoch vrátil z Indonézie. Začínal odznova. Postupne získavali popri galérii zákazky. Nakrúcali napríklad online prenosy z piešťanskej knižnice, ktorá chcela zostať aj cez lockdown v kontakte s čitateľmi. Juraj sa neskôr vrátil k práci novinára, aj keď pre regionálny týždenník. Flatgallery a celý Priestor 21 zostáva ako miesto pre pekné veci. Keďže v dome bývajú tri Katine deti a ďalšie deti sem chodia na kurzy fotografie, nevešajú tu na steny nahotu ani šokujúce fotografie. A Kata hovorí, že ani nechcú ísť cestou šokovania diváka. Radšej majú ľúbivé veci, medzi ktorými sa ľudia cítia príjemne a odchádzajú s dobrým zážitkom. Nie s masakrom v hlave.

Od decembra 2019 do septembra 2021 zorganizovali vo Flatgallery dvadsaťtri udalostí. Pred letnými prázdninami rozbehla Kata školu fotografie pre dvadsaťdva deti. V novom školskom roku pokračuje so štyridsiatimi. Prvé, čo ich učí, je vidieť vo fotografii príbeh. Pracujú na vyskladaní fotografických tém tak, aby z nich nakoniec mohli urobiť zmysluplnú výstavu. Školné je dvadsať eur mesačne. Kata ako single mama dobre pozná situáciu, keď dieťa veľmi chce chodiť na nejaký krúžok, ale nie sú na to peniaze. Preto chce, aby bolo fotografovanie dostupné každému. Situácia mnohých rodín je kvôli pandémii zlá. Juro dodáva, že oni sú netradičná rodina. Pre ich spoločné aktivity nie sú prvoradé peniaze, ale aby ich bavilo to, čo robia. „Veď žiť sa dá aj z lásky.“

Knihu Humans si môžete zakúpiť tu.