Rozhovor Marianny Špakovej

Pavel Maria Smejkal

Hra s obrazom, posolstvom, pravdou a históriou samotnou

Konceptuálny umelec, lektor, fotograf, kurátor, predseda PhotoART Centrum o.z. Roky sa intenzívne venoval horolozectvu, precestoval kus sveta. Je autorom viacerých medzinárodných projektov. Venuje sa dokumentárnym a konceptuálnym projektom, momentálne najmä mnohovrstevnatej práci s archívom. Jeho voľná tvorba sa v zahraničí často vystavuje, publikuje a cituje. Fotografiu chápe/používa ako pomôcku k premýšľaniu, prostriedok poznávania sveta a osobnostného rastu.

Pavel Maria Smejkal, foto: Lena Jakubčáková

Keď sa povie slovo umelec alebo umelecký fotograf, si jedným z prvých ľudí, ktorí sa mi vynoria v mysli. Bolo ti tvoje umelecké smerovanie jasné už od detstva?

Aj v prvom, aj v druhom prípade by sa ti mali vynárať iné mená…

Môj otec bol klasický amatérsky fotograf. Bežný československý fanda fotografie, ktorý si kupoval vývojky a potom v kúpeľni v miskách svoje snímky vyvolával. Nefungoval v rámci fotoklubu, ale kupoval si umelecké časopisy, napríklad Fotografiu Magazín, čo bol v tom čase kvalitný časopis. V tomto prostredí a s takýmto dostupným materiálom som vyrastal. Keď som sa rozhodoval, na akú strednú školu ísť, bola už vtedy jedna z dvoch možností aj umelecká. Ale nakoniec to vyhrala veterina. Asi preto, že som mohol odísť z domu (z Havířova do Košíc) a mať viac “slobody”...

Veterinu som vyštudoval a slobodu využil na intenzívne a dlhoročné horolezectvo, neskôr aj cestovanie. Napriek tomu, že som mal vtedy úplne iné hlavné záujmy, pravidelne som chodieval do galérií a na výstavy. Mal som v sebe odmalička akúsi prirodzenú túžbu po umení. Niektoré z výstav, ktoré som v tom čase navštívil, si dokonca dodnes pamätám. Napríklad výstavu Márie Bartuszovej.

Kedy a ako tá tvoja umelecká časť prerazila a prerástla všetko ostatné?

Hneď po páde železnej opony, v roku 1990, som bol ako horolezec v Južnej Amerike, bohatej na silné vnemy. V novom prostredí som veľa videl a zažil. V tom čase som začal intenzívne fotiť. Teraz by sme to asi nazvali travel photography. Fotil som hlavne na diáky - z vyvolaných záberov som si vyberal tie najlepšie, a to sa dalo potom pekne jednoducho premietať. Nemusel som teda pracovať s vývojkou. Ja som sa totiž, napriek tomu, že som to videl u otca, tieto chemické procesy nikdy poriadne nenaučil. Zároveň mi išlo hlavne o farbu, a to by som sám vyvolávať a zväčšovať určite nezvládol.

Sedem rokov som cestoval a popri tom fotil. Keďže som mal celkom dobré fotky, začal som robiť nástenné kalendáre s fotografiami prírody, krajiny a horolezectva. Takto som fungoval zhruba do roku 1997. Vtedy som zistil, že fotografie tohto typu urobia takmer všetci, ktorí v danom národnom parku boli a trh je ich plný. V tom momente ma daný typ fotografie prestal zaujímať. Uvedomil som si, že sa nemám ako ďalej vyvíjať, posunúť. Že v tomto smere existuje určitý strop. Ak dosiahneš istú vysokú technickú a estetickú úroveň, ďalší krok nespravíš… teda ak nepreskočíš na líniu výtvarnej fotografie. A keď sa na ňu dostaneš, tvoj kalendár okamžite prestáva byť na bežnom trhu komerčne úspešný. Vtedy som sa už na to pozeral ako niekto, kto chce od fotografie a vlastnej tvorby niečo viac. Ale pravdou je aj to, že už vtedy som uvažoval konceptuálne. Približne v roku 1997 som mal svoju prvú výstavu cestovateľských fotiek, no už vtedy som to prezentoval ako koncept: ak ukazujem zhruba sto fotografií, ktoré vznikli v časovom rozpätí priemerne za 1/100 sekundy, na výstave prezentujem jednu sekundu svojho života...

Krym / 1855, zo série Fatescapes / Osudové krajiny, 2009 - 2010

Iwo Jima / 1945, zo série Fatescapes / Osudové krajiny, 2009 - 2010

Gettysburg / 1863, zo série Fatescapes / Osudové krajiny, 2009 - 2010

Napokon si predsa vyštudoval aj umeleckú fotografickú školu. Ako k tomu došlo?

Keďže som predpokladal, že ďalšie vysokoškolské štúdium umenia pre mňa nie je možné, začal som sa zúčastňovať rôznych workshopov. Veľkú úlohu tu zohrali Lucia Benická a Popradský dom fotografie, ako aj rôzni pedagógovia a lektori, niektorí aj z ITF (Institut tvůrčí fotografie v Opavě, Česká republika). Pomerne rýchlo som vstrebával a pochopil, o čo tu ide. Na konci jedného z workshopov ma pri mojich fotografiách oslovil Jirka Sziosztrzonek, pedagóg z ITF, či by som sa nechcel prihlásiť k nim na štúdium.

Mal som z tohto kroku veľké obavy, necítil som sa ako umelec. Pod slovom umelec som si totiž vždy predstavoval niekoho ako bol Picasso alebo Velázquez a myslel som si, že umelecká škola je o týchto - najvyšších métach. Doteraz si myslím, že umenie je len ten najvyšší level. Väčšina dnešného umenia je len hra na umenie a aj tu existuje nejaký mainstream – ten za umenie nepovažujem. Môže sa to nazvať výtvarnou fotografiou, alebo akože umenie, ale umenie, ako ho ja chápem, sa píše takto: UMENIE! Ale našťastie aj také (aj) dnes vzniká. Ja sa o také dačo iba snažím, ale myslím, že som tak dvakrát bol možno celkom blízko... .

Ako sa potom vyvinul tvoj záujem o archív, s ktorým dlhodobo pracuješ?

Vždy som sa zaujímal o históriu a sledoval archívne materiály. Všeobecne známymi historickými snímkami a ich manipuláciou/posunom som sa zaoberal dlhé roky. Aj vďaka tomu vznikli moje viaceré úspešné projekty The Family of Man (2001), Open Your Eyes (2004), Fuck Your Fear (2007), Stars (2005-2006), Fatescapes / Osudové krajiny (2009) a i. Rovnako i v mojej dokumentárnej tvorbe (mal som obdobie, keď som fotil stále a všetko) sa veľmi často objavoval motív obrazu, fotografie vo fotografii (napríklad séria Fade out (2004), prezentovaná spolu s Fatescapes / Osudové krajiny v SNG na výstave Delete, 2012).

Záujem o bežný, amatérsky archívny materiál sa vo mne vyvinul veľmi spontánne. Uvedomil som si, že niektoré naše rodinné amatérske snímky prekračujú túto svoju kategóriu, a teda majú schopnosť vypovedať oveľa viac, ako bol ich pôvodný zámer. Oslovil som priateľov a známych, čím som získal ďalšie rodinné archívne fotografie. Momentálne je tento archív pomerne rozsiahly a stále sa rozrastá. Prvý projekt, ktorý z neho vznikol - Takí sme boli (2010 - 2011) – reflektuje život v socialistickom Československu. Bol vystavený na viacerých miestach (vrátane Stredoeurópskeho domu fotografie v Bratislave, Ostravského festivalu a i.). Mal pomerne dobrý laický, ako aj odborný ohlas. Okrem výstav vznikla aj jeho knižná podoba.

Z množstva archívnych fotografií (aj zahraničných, zbieral som totiž po celej Európe) potom vznikali ďalšie samostatné projekty ako Straty a nálezy (2017) a Couples / Dvojice (2018). Niektoré sú stále rozrobené, napr. Zadné strany (od 2011) a pod. Týmito projektami som poukazoval na fakt, že aj amatérske archívy, ktoré obsahujú na prvý pohľad banálne zábery, v sebe nesú potenciál a veľmi hodnotnú výpoveď. Jednak o svojej dobe, no i o samotnej fotografii ako médiu a, samozrejme, v niektorých prípadoch aj o veciach „medzi nebom a zemou“, ako to v ozajstnom umení býva.

Zo série Instant Inspiration, 2009

Zo série Instant Inspiration, 2009

Ďalším projektom, ktorý vznikol z archívov, bol projekt Couples / Dvojice.

Ako vyplýva zo samotného názvu, jednalo sa o dva zábery, niekedy z toho istého negatívu, väčšinou však z rôznych negatívov, ktoré sa niečím líšili, alebo boli časovo, tematicky či myšlienkovo spojené. Zostávalo len na pozorovateľovi, čo a či vôbec si nejaký rozdiel všimne a čo z toho usúdi. Takých zaujímavých, niečím špecifických dvojíc, som v archíve našiel veľké množstvo. Už snímky samotné sú komentárom k médiu fotografie. Napríklad boli použité aj stereofotografie ako dobový experiment s priestorovým zobrazovaním a súčasne implicitný diptych. Postavením špeciálnych dvojíc vedľa seba môžeš vidieť realitu novým spôsobom, nachádzať jemné nuansy, ktoré ale často zásadným spôsobom posunú význam daného obrazu. Mnohé z dvojíc priamo komentujú samotné fotografické médium (prácu s výrezom, s negatívom, časom a fyzickým médiom), čo taktiež tvorí dôležitý aspekt tejto série. Táto séria je pre mňa dosť typická. Som vyložene vizuálne zameraný (hudbu definujem ako harmonizovaný a rytmizovaný hluk :-) Rád sa pozerám. A keď sa pozerám, snažím sa aj vidieť. Musíte byť tak trochu "policajne", forenzne zameraní. Kto hľadá, nájde...

Ďalším, zatiaľ nefinalizovaným pokračovaním práce s archívom sú Zadné strany (od 2011). Archív skutočne ponúka nekonečné množstvo inšpirácie, keďže okrem historického aspektu ma zaujíma aj fotografický, sociologický, dizajnérsky, kultúrny, výtvarný a ľudský rozmer tohto obrazového dedičstva.

Uvedomujem si, že so zadnou stranou fotografií nepracujem prvý. Rovnako aj to, že aj s inými mojimi nápadmi a technikami už pracovalo viacero rôznych autorov po celom svete. Nezávisle na mne a ja nezávisle na nich. Tento fenomén ma fascinuje, venoval som sa mu i vo svojej diplomovej práci na ITF. Téma Dvojíc je presne na túto nôtu... Pravdupovediac, mal by som ju asi dotiahnuť do knižnej podoby!

Zo série Dvojice, 2018

Dostávame sa k tvojmu najnovšiemu projektu, v ktorom sa po prvýkrát venuješ filmovému médiu a zároveň ostávaš verný archívu. Prečo Film Stills?

Pomenovanie Film Stills odkazuje na projekt Untitled Film Stills (1977-1980, USA) známej fotografky Cindy Sherman a jej asi sedemdesiatich štylizovaných autoportrétov inšpirovaných ženskými postavami imaginárnych filmových diel. Predstavuje jedno z prvých diel zaoberajúcich sa otázkou osobnej identity a súčasne je to práca odkazujúca na prostriedky filmovej reči. Vo Film Stills vychádzam z myšlienky, že film je vlastne množina fotografií. Súčasne ma v tomto projekte zaujíma film ako archívny materiál, keďže v nedávnom čase prebehla revolúcia (aj) v kinematografickej technológii a prechodom na digitál sa z celuloidu stal akoby mŕtvy materiál. Jeho oživením hľadám a nachádzam iné roviny filmového média.

Nepovedal by som však, že sa filmu venujem prvýkrát. Už od svojich fotografických začiatkov napríklad zbieram fotky, kde nejakým zaujímavým spôsobom spolu hrá text titulkov s obrazom daného filmového záberu. Začal som to fotiť ešte na analog v kine a stále na tom prerušovane robím. Séria zatiaľ nebola prezentovaná. Jednu z mojich prvých výstav, Frozen (1999), tvorili diptychy fotografií snímaných z TV obrazoviek. Aj v Stratách a nálezoch (2017) som pracoval s found footage (t.j. nájdeným filmovým materiálom). S filmovými (nielen amatérskymi) archívmi sme pracovali aj vo veľkom viacročnom medzinárodnom projekte In Living Memory / Živá pamäť (2014-2015), ktorý vznikol z iniciatívy nášho marseillského partnera Lieux Fictifs. Pracovalo sa na ňom v kombinovaných tímoch. Podieľali sa na ňom študenti, verejnosť a väzni v piatich krajinách Európy. Výsledkom boli najrôznejšie reinterpretácie filmových záberov vo forme divadelných predstavení, performance, videí a projekcií. Aj v prácach, o ktorých som hovoril skôr, nájdeme odkazy na kinematografiu. Napríklad spomínané Couples / Dvojice - tým, že dávam fotografiám isté poradie, vytváram príbeh. Môže sa javiť ako deskriptívny, dokumentárny, a pritom ako umelec manipulujem s obrazom, posolstvom, pravdou, a históriou samotnou - ako sa to aj mnohokrát v minulosti skutočne dialo, napríklad z politických dôvodov. Čiže toto všetko bolo zárodkom, cez ktorý som sa dostal k filmovej téme a mám k nej aj ako človek, divák, veľmi blízko (o i. môj syn, s ktorým zdieľame rovnaké meno, vyštudoval filmovú vedu).

Zo série Stars, 2005 - 2006

Čo ťa teda na filme zaujíma, fascinuje? Čo v ňom hľadáš?

Samotný film je de facto stále iba fotografia (ak si odmyslíme jeho multimediálny charakter). Dnes sa analógový film stal historickým materiálom, ktorý má však z hľadiska ľudstva a kultúrnej pamäte stále obrovský význam - rovnako ako všetky historické médiá. Keďže sa jedná o krehký materiál, zaujímavé je už aj to, čo s ním urobí samotný čas. Škvrny, rôzne farebné posuny, roztrhanie, pleseň... Tieto aspekty ma tiež zaujímajú. Rád sa nechávam nimi očarovať. Patina vytvára určitú atmosféru, náladu a pocit. Častokrát z banálnych vecí vytvorí výtvarne nádherný obraz, ktorý sa snažím odovzdať iným.

Sú tu však aj mnohé ďalšie línie, na ktoré chcem v projekte poukázať. Jednou z nich je možnosť vrátiť film (obraz, ktorý vnímame v čase ako líniu fotografií vytvárajúcich príbeh) znovu do statického obrazu. Vznikne fotografia, ktorá sa hýbe, film, ktorý je statický. Teda ani fotografia, ani film. Táto poloha komentuje viaceré práce, ktoré sa udiali v histórii v rámci umenia /či už Warholove Screen Tests (1964-1966, USA), Gordonove 24h Psycho (1993, UK) a pod./.

Okrem toho existujú niektoré svetoznáme fotografie, o ktorých málokto vie, že sú paralelne natočené filmové záznamy tej istej udalosti. Tu je aj priama línia väzby na moje predchádzajúce fotografické práce, hlavne Fatescapes (2009-2010) a The Family of Man (2003). Poprava v Saigone (1968), „Napalm girl“ (Vietnam, 1972), Vztýčenie americkej vlajky na Iwo Jima (1945), „Tank man“ (Peking, 1989) nie sú len ikonické fotografie, ale aj dokumentárne filmové zábery, vytvorené na tom istom mieste iným tímom, ktoré nám tak ponúkajú zvláštnu možnosť analýzy rozdielov týchto dvoch tak príbuzných médií.

Ďalšia línia, ktorá ma zaujíma, sú pokusy pracovať s filmom ako s fotografiou. Priekopníkom bol už Andy Warhol v 60. rokoch. Jeho filmové portréty, experimentálne zábery na sediaci model, ponechaný pred kamerou na statíve tri a pol minúty bez akéhokoľvek scenára (alebo aj s jednoduchou líniou “deja”, ako napríklad Sleep (1964, USA) sú tiež mojou inšpiráciou.

Film je ale predovšetkým kinematografiou, hranou fikciou, multimedialnym dielom so zvukom, hudbou, strihom, prácou s časom, príbehom a históriou. To by mala byť jedna z hlavných línií môjho projektu Film Stills. Čiže môj komentár, moja reinterpretácia filmových diel, jednotlivých záberov, komentár k hercom, režisérom a dejinám filmu.

Úplne inou, rovnako zaujímavou líniou daného projektu, je filmová typografia. Tú filmovú vieme vizuálne dešifrovať a približne časovo zaradiť. Všímam si titulky, číslovky, technické nápisy, značky a znakové a zvukové prvky na okraji filmov, typické výhradne pre toto médium. Vrátane rukou písaných poznámok niekdajších premietačov. Komu neučarovalo napríklad to známe: The End? Samozrejme, sú tu mnohé ďalšie línie, ktoré sa pokúsim vo výslednej inštalácii predstaviť. Je toho veľa, obávam sa, že to je práca na dlhé roky...

Určite je jednoduchšie získať archívne fotografie ako archívny filmový materiál. Ako nachádzaš filmy na svoj projekt?

Mám sľúbenú spoluprácu so Slovenským filmovým ústavom a kinom Úsmev v Košiciach. Verím, že na tento projekt poskytnú nejaký filmový materiál. Tu sa však oveľa menej dá pracovať s náhodou - vplyvom negatívnych faktorov, ktoré sú pre mňa tiež zaujímavé. Preto hľadám aj prirodzene degradovaný materiál - dá sa prezentovať ako výtvarný artefakt, ktorý vznikol náhodným spôsobom. Bol by som preto rád, keby sa mi ozval niekto, kto vlastní takýto filmový materiál. Hľadám v bazároch, starožitnostiach, na blších trhoch, na internete. Aj keď už samozrejme niečo mám z predchádzajúcich rokov, stále je to málo.

Ako bude vyzerať výsledná realizácia projektu?

Pokiaľ to pandemická situácia umožní, určite vznikne výstava v podobe viacvrstvovej inštalácie s veľkoformátovými podsvietenými tablami, videoartom, printami, pohyblivými aj statickými projekciami, asi aj s performance. Mali by tam byť i práce, ktoré sa budú týkať samotných chemických a fyzikálnych vlastností filmu - napríklad by som chcel pracovať s rozpúšťaním, spaľovaním, zohrievaním apod. Tento projekt si zároveň kladie otázku, čo vlastne »film« je. Či sa jedná o to stočené celuloidové médium. Alebo o film - divákmi vnímané multimediálne umelecké dielo, ktoré vytvoril režisér, herci, scenáristi, a na ktoré chodíme do kina. Alebo je to film - teda tá tenká svetlocitlivá vrstva, emulzia. Chcem pracovať s každým z týchto aspektov.

Ako vidieť, téma má obrovský potenciál. Ak by niekto vedel, kde sa dajú nájsť 70 či 35mm filmové materiály, budem veľmi rád. V projekte zároveň určite použijem aj 16 a 8 mm filmy, ktoré dotvárajú formátové rozpätie tohto média.

Zo série Street View Icons, 1968, 2015

Zo série Street View Icons, 1936, 2015

Zo série Street View Icons, 1951, 2015

Zo série Street View Icons, 1963, 2015

Ďakujem za rozhovor a dovoľ, aby som ho uzavrela tvojimi vlastnými slovami, ktoré o tebe veľa prezrádzajú, aj keď sú vytrhnuté z ich pôvodného kontextu:

Predstav si, že som si minule nevedel spomenúť, či som bol na Mont Blancu. Bol som tam viackrát, ale v dobe, keď som sa už horolezectvu nevenoval naplno. Mont Blanc sa totiž dá vyliezť aj turisticky. A v tom je ten problém. Tomu zážitku už totiž nepredchádzala tá požierajúca túžba. Už to pre mňa nemalo ten správny emocionálny náboj. Horolezectvo človeka priťahuje tým, že sa pokúšaš o niečo, čo je nad tvoje sily. To je jeho pointa - dosiahnuť nedosiahnuteľné. Rovnako je to aj v umení. Ako umelec (rovnako ako človek) sa máš snažiť o tú najvyššiu métu, aká existuje. Ak sa o to nesnažíš, tvoje dielo nedosiahne vrchol. Túžba po absolútne - to je pre mňa umenie.

– – –

Rozhovor vznikol ako súčasť bakalárskej práce na škole: Institut tvůrčí fotografie v Opave, Česká republika / názov bakalárskej práce: Pavel Maria Smejkal / vedúci práce: MgA. et Ing. Peter Korček / autorka: Marianna Špaková / rok: 2021