Dávid Gabera

Fotograf Lukáš Rohárik devätnásť rokov zachytával prostredie banskobystrického Divadla z Pasáže. Ide o profesionálne komunitné divadlo, ktoré ako jediné svojho druhu na Slovensku pracuje s ľuďmi s mentálnym znevýhodnením.

Jeho kniha Herci, ktorá je výsledkom tohto dlhoročného úsilia, je silnou dokumentárnou výpoveďou. Zachytáva tvrdú prácu hercov a herečiek na skúškach, situácie, s ktorými sú bežne konfrontovaní, ale aj to, čo im pôsobenie v divadle prináša.

„Niekto by mi mohol vyčítať, že fotografie sú temné, tmavé, bez farby, ale to bol môj zámer. Nechcel som vytvoriť veselé fotky divadelníkov, pretože takých existuje veľa. Títo ľudia robia vážnu a ťažkú prácu a robia ju aj preto, aby ich spoločnosť brala na vedomie. Musia si zaslúžiť jej pozornosť a ešte ani to niekedy nestačí, čo je smutné,“ vraví Lukáš Rohárik.

Herci, ktorí sú dobre naladení

Lukáš Rohárik prvýkrát Divadlo z Pasáže navštívil v roku 2004. V tom čase mal devätnásť a plánoval na pražskej FAMU študovať dokumentárnu fotografiu. Začal sa preto obzerať po témach, ktoré by mohol spracovať, a narazil tak na divadlo, v ktorom pôsobia herci s Downovým syndrómom a inými zdravotnými znevýhodneniami.

Výber pritom nebol náhodný. Mestské komunitné divadlo, ktoré v Banskej Bystrici vzniklo v roku 1995, totiž už v tom čase bolo svojimi aktivitami známe po celom Slovensku. Lukáš ako rodený Banskobystričan niektorých hercov sám poznal z videnia, keďže ich občas stretával na ulici.

„Spomínam si, že už ako trinásťročný chalan som sa s niektorými divadelníkmi občas míňal vonku. Jeden z nich, Marek Mojžiš, raz na mňa zakričal „kamarát“ a dali sme sa na chvíľu do reči. Zdravili sme sa takto roky,“ vraví Lukáš Rohárik.

O pár rokov neskôr si na tieto momenty spomenul a zavolal zakladateľke a vtedajšej riaditeľke divadla Viere Dubačovej, s ktorou sa dohodol na podmienkach a začal divadlo navštevovať.

V čase, keď Lukáš začal divadlo fotiť, ešte nemal jasno, čo presne od toho očakáva a čo tým sleduje. Do hereckej komunity zavítal v období letných prázdnin, keď sa v divadle neskúšalo. Vtedy si povedal si, že by bolo dobré sústrediť sa na život a aktivity v stacionári, a zároveň to vnímal aj ako príležitosť hlbšie preniknúť do prostredia komunity.

„Spomínam si, že po príchode ma všetci veľmi priateľsky privítali. Priznám sa, že ma to prekvapilo. Očakával som, že keď prídem do zabehnutej komunity, tak všetci budú zdržanliví a odmeraní, a že budem musieť k ním postupne prenikať. Bolo to úplne naopak, rýchlo sme sa skamarátili,“ hovorí Rohárik.

Priateľskosť, kontaktné správanie a otvorenosť hercov však mali aj odvrátenú stránku a Lukášovi spôsobovali ťažkosti pri fotografovaní. „Spomínam si, že na fotoaparát reagovali klasicky – pohľadom do objektívu a úsmevom, prípadne sa chceli odfotiť s kolegom alebo ideálne so všetkými. Ja som pritom nechcel vytvárať štylizované portréty a dlho mi trvalo, kým ma prestali vnímať a zvykli si na moju prítomnosť,“ vraví fotograf.

Reakcie hercov mu napokon aj zmenili plány. Uvedomil si totiž, že z pôvodného zámeru – vytvoriť v priebehu niekoľkých turnusov dokumentárnu sériu, ktorá by z odstupu vyobrazila život divadelníkov, nič nebude a že prostredie hereckého súboru bude musieť spoznávať dlhšie.

„Z prvých návštev som mal len pár fotografií. Vtedy som ešte nebol ako fotograf veľmi zručný, keďže s tým len začínal, a spracovanie témy som bral v podstate ako príležitosť naučiť sa fotografovať. No priznám sa, že aj keď som nevedel, čo ďalej, uvedomil som si, že je to prostredie, kde sa cítim dobre a kam sa chcem opäť vrátiť,“ vraví Lukáš Rohárik.

Súčasť osobného sveta

Lukáš Rohárik navštevoval herecký súbor aj počas nasledujúcich rokov, intenzívnejšie sa k nemu začal vracať okolo roku 2010. Hoci ho na FAMU neprijali, o pár rokov neskôr sa mu podarilo dostať na Inštitút tvorivej fotografie v Opave, čo pre neho predstavovalo nový impulz vo fotografovaní divadla.

Motiváciou mu bol zároveň prístup českého fotografa a pedagóga Jindřicha Štreita, ktorý na škole viedol semináre zamerané na tvorbu dokumentárnej publikácie. „Jeho cvičenie bolo pre mňa kľúčové, pretože som sa dostal k tvorbe kníh. Vtedy som pochopil, že najdôležitejší výstup pre mňa nie je výstava, ale kniha. Zatiaľ čo výstava je pominuteľná, kniha je fyzická, je večná a dalo by sa povedať, že je to akási ideová konzerva, ktorá by mi umožnila zhrnúť podstatné myšlienky. Niečo ako báseň,“ hovorí Rohárik.

Tentoraz už s víziou tvorby knihy začal v prostredí divadelníkov tráviť čoraz viac času. Znamenalo to, že sa s hercami postupne zblížil, čo sa prejavilo aj v zmene prístupu v rámci tvorby a okrem portrétov začal zachytávať aj momentky z jedenia, hrania na klavíri, zo strihania a z iných bežných aktivít v stacionári.

Častejší kontakt znamenal aj to, že sa pre hercov stal „neviditeľným“. „Postupne ma vnímali trochu inak, zvykli si na moju prítomnosť a neriešili, že som tam. Mám pocit, že mi aj viac dôverovali,“ vraví.

Platilo to však obojstranne. „Ja sám som si uvedomil, že pri nich rád trávim čas. Cítil som sa tam veľmi dobre, a tým, že sú srdeční a je s nimi sranda, tak mi bolo chvíľami lepšie, ako v majoritnej spoločnosti. Keďže sú inšpiratívni, nastali situácie, pri ktorých som pociťoval hĺbku a bol som nimi naplnený. Domov z fotenia som si preto priniesol vždy kopu zážitkov a postrehov,“ hovorí Lukáš Rohárik.

Z fotografovania mal napokon dostatok materiálu, z ktorého na škole vytvoril prvé makety kníh. Do tých však umiestnil nielen nové fotografie, ale prepojil ich aj s tými, ktoré urobil ešte v začiatkoch a ktoré z odstupu niekoľkých rokov v spoločnom prepojení dodali práci úplne nový rozmer.

„Keď som si fotky priložil k sebe, uvidel som v nich prvok času. Pri pozornejšom pohľade bolo vidieť, že niektorí herci zostarli, iní sa z nich natrvalo vytratili, pretože zomreli. Dosť ma to ranilo, keďže som ich poznal a mal som ich rád. Vtedy som si uvedomil, že je to súčasť môjho sveta, a začal som to celé vnímať osobnejšie,“ hovorí Lukáš Rohárik.

Sú to herci. Bez diskusie

Veľkou zmenou v rámci fotografovania bola zmena priestorov divadla. Po rokoch skúšania v rôznych provizórnych podmienkach totiž divadlo Z pasáže získalo v roku 2010 nové zázemie v banskobystrickom kultúrnom centre Záhrada – Centrum nezávislej kultúry.

„Nastal zlom, pretože herci, ktorí dovtedy nemali stabilnú scénu na skúšanie a hranie, našli domovský priestor v Záhrade. Pre mňa to znamenalo, že prvýkrát som sa dostal do situácie, v rámci ktorej som bol prítomný na skúškach na divadelnom javisku. Paradoxom je, že až vtedy sa do fotografického cyklu o divadle dostalo samotné divadlo. Mňa to veľmi oslovilo,“ hovorí Lukáš Rohárik.

Priznáva, že výzvou pre neho bolo to, ako naložiť s novými profesionálnymi divadelnými podmienkami, teda ako fotiť v miestnosti s tmavými stenami a limitovanými svetelnými podmienkami.

Vtom si spomenul na to, že ešte ako študent dostal od fotografa a mentora Dušana Slivku banánovú krabicu s článkami a rozhovormi s fotografmi a v jednom z nich bol rozhovor s Josefom Koudelkom, ktorý v 60. rokoch fotografoval Divadlo za branou. „Keď ho do tejto práce najímali, mal dve podmienky – možnosť fotografovať tri skúšky a voľne sa pohybovať medzi hercami,“ hovorí Lukáš Rohárik, ktorý Koudelkovu radu považoval za kľúč k tomu, ako správne nafotiť divadlo.

V jeho tvorbe sa to prejavilo tým, že namiesto zachytávania celých scén alebo fotografovania z hľadiska pomocou teleobjektívu, sa Lukáš snažil čo najviac priblížiť dianiu na scéne. Začal sa pohybovať medzi hercami, pracoval s výsekmi scén, s detailmi a zaujímal sa o emócie hercov. Vyžadovalo si to vytrvalú prácu spojenú s opätovnými návštevami skúšok a predstavení, ale aj študovanie správania hercov, pohybov ich tiel, gest, mimiky.

Nebolo to však len o jeho prístupe, veľkú rolu v zmene vo fotografovaní zohrali aj herci. „Začal som sa medzi nimi pohybovať, bol som od nich na krok, fotografoval som tesne pred ich tvárou, ale oni si ma vôbec nevšímali. Správali sa veľmi disciplinovane a sústredene. Za celý čas sa mi nestalo, že by ma niekto upozornil, alebo by ma chcel vykázať s tým, že prekážam. Boli zaujatí svojou prácou a hraním roly a nič iné ich nezaujímalo,“ hovorí Lukáš Rohárik.

Práve v týchto okamihoch si uvedomoval veľkosť ich herectva a mieru profesionality a napadlo mu, že ak raz vydá knihu, pomenuje ju „herci“.

„Na skúškach som sa presvedčil o tom, že to nie sú deti, za ktoré ich mnohí považujú, aj keď majú niektorí z nich po štyridsiatke, a že to nie je ani žiadna besiedka, na ktorú si niekto niečo nacvičí a diváci zatlieskajú, aby ich potešili. Naopak, sú to síce znevýhodnení ľudia, ale na javisku sa správajú ako profesionáli. To, čo robia, je vážna vec. Pre mňa sú to herci, bez diskusie,“ hovorí Rohárik.

To dosvedčujú aj fakty. Divadlo z Pasáže, ktoré je spojené s organizáciou Denné centrum, je profesionálnym divadelným súborom, pričom jeho herci od svojho vzniku naštudovali viac ako tridsať inscenácií, natočili celovečerný hraný film Z denníka jedného vagóna a zúčastnili sa medzinárodných festivalov, divadelných prehliadok a workshopov napríklad v Dánsku, Portugalsku, vo Francúzsku, Veľkej Británii alebo v USA, kde v roku 2011 absolvovali turné.

Okrem toho je divadlo nositeľom viacerých nominácii a cien, napríklad Ceny euroobčana za rok 2009 od prezidenta Európskeho parlamentu Hansa-Gerta Pὄtteringa (divadlo cenu získalo ako prvá nezisková organizácia zo Slovenska) či ceny za angažovanie v umení, ktorú získalo v roku 2021 na medzinárodnom multižánrovom festivale Amplión.

Odkázaní na pomoc druhých

Knihu o divadle sa Lukášovi Rohárikovi napokon podarilo vydať na jeseň. Zoskupil do nej 32 fotografií prevažne zo skúšok a z predstavení, doplnené sú aj o melancholické zábery s osamotenými hercami v prostredí stacionára.

V oboch prípadoch bolo jeho cieľom poukázať aj na druhú stranu fungovania hereckého súboru a zameral sa na prienik medzi komunitou a väčšinovou spoločnosťou. „Tí ľudia sú akoby medzi dvoma mlynskými kameňmi. Na jednej strane je na nich vyvíjaný tlak, ktorý je determinovaný ich inakosťou, s čím oni nemôžu nič robiť, lebo sa tak narodili, z druhej strany pociťujú tlak spoločnosti, ktorá ich akoby trestala za to, akí sú. Aj preto si medzi tým hľadajú cestu, ako to celé prežiť normálne. Tie cesty môžu byť rôzne, v tomto prípade je to divadlo,“ vraví Lukáš Rohárik.

Od vydania knihy si preto sľubuje, že prispeje k zviditeľneniu ich problému a otvorí tým diskusiu. „Počas uvedenia knihy mi jedna pani povedala, že je za ňu vďačná, lebo som o týchto ľuďoch dal vedieť a aspoň trocha spropagoval problémy, ktorým čelia. Je to komunita, o ktorej nie je počuť a nemá ani prostriedky na to, aby sa dokázala brániť a dávať o sebe vedieť, ako to býva u tých, ktorí nemajú znevýhodnenie. Nikto z hercov sa totiž nepôjde sám od seba postaviť na námestie a nebude protestovať a dožadovať sa svojich práv. Stále sú na niekoho odkázaní, na našu pomoc a na to, aby sme o nich hovorili,“ vraví Lukáš Rohárik.

Uvedenie knihy, ktoré sa uskutočnilo koncom septembra v banskobystrickej radnici a ktorého súčasťou bolo aj premietanie filmu, preňho znamenalo ešte jednu zásadnú vec. Pochopil, že 19-ročné dokumentovanie nie je len bežným fotografickým projektom, ale že mu to aj veľa osobne dalo. Priviedlo ho to k pochopeniu, koľko driny musia herci denne vynaložiť, aby si obhájili svoje miesto v spoločnosti.

Knihu si viete kúpiť u nás v e-shope → HERCI.

– – –

DOKUMEN MAGAZÍN je neziskový projekt, ktorý žije fotografiou. Ak nás chcete podporiť, môžete tak spraviť jednorazovo alebo pravidelným darom cez darcovský portál DARUJME.sk. Ďakujeme!