Trojexpozícia       

Zástupkyne našej vlády nám výstavou na Bratislavskom hrade predviedli, že aj političky sú umelkyne. Možno nás chcú tým inšpirovať, aby sa umelkyne a umelci stali političkami a politikmi. Alebo rovno, robme všetci všetko. Veď to aj koniec-koncov v našom odvetví robíme – od koncepcie grantu, jeho podania, realizácie projektu, marketingu až po dokumentáciu a vyúčtovanie. Mali by nám predpísať aj povinné absolvovanie kurzu, ako si poskytnúť prvú pomoc, keď nás z toho multitaskingu klepne… Až na to, za už ani ten grant z FPU nedostaneme. Aj roky majstrovstiev v byrokratickom brúsení kryštálu – správnom vypĺňaní jednotlivých koloniek žiadostí – sú nám momentálne nanič.

Áno, robíme niečo, čo väčšina nášho ľudu nepotrebuje, a my sa ich snažíme presvedčiť o opaku, alebo si aspoň vytvoriť ostrovček pre ľud elitárskej a nezrozumiteľnej kultúry, ktorý sa momentálne teší, ako nám konečne niekto klepol po prstoch. Tak som si spomenula, že podľa jednej sociologickej štúdie je pre nás historicky typické, že si nevážime vlastné elity. Zdá sa, že sa znova potvrdila.

Ani neviem, akú múdru pointu vymyslieť na záver. Radšej žiadnu. Len si tíško pod vianočným stromčekom budem priať, aby to ten mozog a nekonečno s nami ešte chvíľu vydržali.

Veronika Marek Markovičová, fotografka a kurátorka

Ruiny Puebly, 1863. Fotografie zo zbierok Weltmuseum Wien

Zbierka historických fotografií vo Weltmuseum Wien obsahuje približne 200 000 snímok z celého sveta. Fotografia však nikdy nebola umeleckým/technickým médiom, ktoré používali len európske a americké národy. Chcela by som poukázať na výnimočný fotografický projekt, ktorý sa uskutočnil na tzv. „globálnom Juhu“ s cieľom ukončiť intelektuálnu kolonizáciu, ktorá dominuje v dejinách fotografie. Tento fotografický projekt sa od zvyšku zbierky múzea odlišuje pomerne veľkým rozmerom príslušných fotografií a výnimočným geografickým rozsahom toho, čo predstavuje. Ide o sériu fotografií mexického fotografa Eduarda Unda (1829 – 1879), ktoré dokumentujú „opevnenie a ruiny mesta Puebla počas obliehania v roku 1863“. Najprv však...

Kto je Eduardo Unda?

Unda sa narodil v roku 1829 v meste Puebla (Mexiko) ako syn Pabla Victora Onda Ricardosa, plukovníka zo Zacatecu, a Caroliny Iguya González de Arana, oboch baskického pôvodu. Vo veku dvadsaťsedem rokov sa Eduardo Unda v Mexico City oženil s Rosou Ribou Izagiri, s ktorou mal šesť detí. Zdá sa, že sa tešil vysokému spoločenskému postaveniu, pravdepodobne vďaka jeho dobrým vzťahom s baskickými obchodníkmi a inými fotografmi v Pueble, s ktorými často spolupracoval: Konkrétne s Lorenzom Becerrellom a Joaquínom Martínezom. Fotografovaniu sa podľa všetkého venoval v ateliéri na adrese Estanco de Hombres 5 od roku 1860 až do svojej smrti.

Múzeum zakúpilo štyri výtlačky Eduarda Undu zo série „Opevnenie a ruiny“, ktorá pôvodne pozostávala z desiatich fotografií. Dôvodom kúpy je ocenenie ich estetickej kvality, ako aj historického významu. Ako je na nich uvedené, sú z roku 1863; rozhodujúceho roku v dejinách Mexika.

Je to rok obliehania Puebly, ktoré sa uskutočnilo od 16. marca do 17. mája počas francúzsko-mexickej vojny v rokoch 1861 – 1867, ktorá sa skončila výhrou Francúzska. Unda vytlačil názov každej fotografie v horných dvoch rohoch a pod ním údaje o mieste jej nasnímania vo francúzštine a španielčine. To prezrádza jeho presvedčenie, že ľudia, ktorí stáli na strane francúzskej armády, ako aj tí, ktorí počas vojny podporovali nezávislosť Mexika, si budú chcieť zakúpiť jeho snímky. Vzhľadom na nedostatok životopisných informácií o Eduardovi Unda zostáva mnoho otázok nezodpovedaných. Zatiaľ však vieme, že Weltmuseum Wien je jediným múzeom v Európe, ktoré vo svojich zbierkach uchováva tieto jedinečné fotografie, ktoré Unda urobil. Hoci sú snímky staré viac ako stopäťdesiat rokov, sú stále vo veľmi dobrom stave, čo zaručuje, že sú k dispozícii budúcim generáciám, aby si ich mohli pozrieť, skúmať a tešiť sa z nich.

Hanin Hannouch, kurátorka fotografie, filmu a audio zbierok, Weltmuseum Wien

U našich v obývačke

S touto fotkou od Tóna Štubňu som prakticky strávila celé detstvo a nepamätám si, že by niekedy nevisela u našich v obývačke. Tóno ju venoval mojej mame, vraj mu ju žena na fotke pripomínala. Ja si zase myslím, že sa mama Tónovi jednoducho páčila a bol to dar z platonickej lásky.

Ako malá som rada trávila čas dnes už nemodernou detskou činnosťou – čumením na plafón. Obzvlášť dobre sa naň čumelo v polohe ležmo z gauča v obývačke. A tam to už bol len kúsok nižšie k tejto fotke. Ak by sa ma niekedy niekto opýtal, na ktorú fotografiu som sa pozerala v živote najdlhšie, s prehľadom odpoviem, že práve na túto.

Je to zvláštne, ale za celých 18 rokov, čo som s Tónovou fotkou zdieľala jednu domácnosť, som nikdy nemala potrebu ju hlbšie významovo skúmať. Vzdy som iba kĺzala po povrchu – obdivovala som tvár záhadnej mladej ženy, pripadala mi jemná a zároveň výrazná. Páčil sa mi vždy jej súmerný nos a krásne pery. Oko mi prišlo zaujímavé v zmysle – či má taký silný make-up alebo je to len tieň. Vlasy, s ktorými sa pohráva jemný vánok a ktoré vyzerajú naozajstne a zároveň nakreslene. Doteraz netuším, ako tento efekt Štubňa docielil, ale vždy sa mi páčil. Samotný mesiac bola len taká čerešnička na torte – tušila som, že to je čosi metaforické, ale nikdy som mu nevenovala príliš veľa pozornosti. Ako decko som totiž nemala potrebu veciam prísť na kĺb a často mi pointy prišli nezaujímavé, nehodné si zapamätania. Obrazy, hudba, filmy, knihy – to všetko ma oslovovalo skrze pocity, ktoré sa vo mne vynorili pri ich vnímaní a ktoré si pamätám dodnes.

Od detstva ubehlo zrazu 23 rokov, ja sa na fotku opäť dívam, stále visí u našich v obývačke. Dnes mám v úmysle prvýkrát slovne popísať, čo vlastne vidím, vnímam, cítim. A s radosťou zisťujem, že stále to isté. Rozhodne nemám potrebu skúmať, čo tým autor chcel vlastne povedať. Mohla by som si vymyslieť a domyslieť napríklad metaforu, že chcel poukázať na „odvrátenú stranu Mesiaca“ každého človeka. Alebo mal skrátka nápad odfotiť vysoko kontrastnú fotku mladej ženy a spojiť ju s kontrastnou kontúrou osvetlenej gule? Bol to umelecký zámer alebo náhoda? Neviem, môžem sa domnievať donekonečna.

Zamýšľať sa viac mi prišlo zbytočné ako dieťaťu, a príde mi to zbytočné aj dnes. Pre mňa je dôležité, že keď sa na ňu pozriem, prenesiem sa do sveta, kde je noc síce tmavá, ale nie čierna, kde všetko stíchlo, povieva jemný vánok a predo mnou sa objaví priestor, ktorý je po tme trochu iný, trochu väčší, akoby presahoval moje vnímanie, ako keby bol večný. Tak ako je pre mňa večná aj táto fotka a pocit domova s ňou spojený.

Katarína Kamina Kalinčík, manažérka pobytov v cestovnej kancelárii a klaviristka pre vlastné potešenie v Austrálii

Skryté (Hiden)

Hľadím na obraz ženy – matky, s ktorým sa najmä v tomto období veľmi stotožňujem. Autoportrét španielskej fotografky Irati Ayerza poukazuje na realitu mnohých žien v súčasnosti. Všetko to, čo je tak veľmi náročné na materstve, je ukryté pod rúškom samozrejmosti. Byť mamou je nadľudský výkon. A aby to zvládla, musí si byť vedomá kladov tejto pocty.

Z fotografie cítim ale aj to, ako veľmi zaniká identita ženy počas materstva. Ako sú jej myšlienky, predstavy, pocity na poslednom mieste. Nemôže si dovoliť byť chorá a podľahnúť únave. A čo je najhoršie, svet veľmi tlačí na to, ako to má matka robiť správne.

Dotyky rúk sa javia byť nežné a láskyplné, i napriek tomu sú akousi klietkou. Nie preto, že by mama svoju rodinu nemilovala, ale práve preto, že ich nesmierne miluje a celé materstvo je obrovskou dobrovoľnou sebaobetou. Zároveň ruka fotografky na autoportréte poukazuje na hrdosť a pýchu, ktorou akosi jemne sarkasticky poukazuje na zvláštnosť paradoxu, že by mala byť žena vo svojej podstate šťastná za tento honor a nemala by si dovoliť sťažovať sa. Zaujala ma aj poloha rúk detí a muža. Muž by mal byť najmä psychickou oporou ženy, pretože len v máločom dokáže ženu fyzicky v rodičovstve nahradiť, ale častokrát sú to práve nároky partnerského vzťahu, ktoré matky ťahá k zemi.

Surovosť čiernobielej fotografie, akú fotografka zachytila, sa hodí k podstate, ktorú človek pri jej zhliadnutí pocíti. Kompozícia zameraná na postavu hlavnej hrdinky je rozložená tak, aby prenikavo rezonovala vnútrom každého, kto by dokázal tieto jej odkazy pochopiť.

Vnímam ale aj vnútornú krásu tejto mamy, ktorá stabilne žiari v jej vnútri. Tvár a telo pôsobia rezignovane, ale jej oči a pohľad vravia: Som tu. Veľmi silná fotografia.

Marianna Makišová, vyštudovaná geologička venujúca sa rodinnej spontánnej fotografii