Jena Šimková

Pochádza z Bratislavy (1954), fotografii sa venuje od 14 rokov. Je absolventkou Strednej školy umeleckého priemyslu, odbor fotografie (1969 - 1973), a Filmovej a televíznej fakulty FAMU v Prahe (1973 - 1978). Venuje sa módnej, reklamnej a portrétnej fotografii. Jej fotografie sa objavili na titulkách slovenských ženských a módnych časopisov stovky krát. Svoju umeleckú tvorbu prezentuje na výstavách doma aj v zahraničí. Je členkou Slovenskej výtvarnej únie. Spolupracuje so slovenskými módnymi návrhármi a ako jediná na Slovensku mapuje vývoj slovenskej módy.

Prečo fotografuješ?

Všetko v živote je náhoda, ako aj to, že som sa na ŠUPke dostala na odbor fotografie. Mala som výtvarné nadanie, niekoľko rokov som chodila na výtvarný krúžok. Z toho prirodzene vyplynulo, že sa prihlásim na umeleckú školu. Okrem toho mi nešla matematika, a na ŠUPke sa matematika vyučovala len prvé dva roky. Bola to teda škola, ktorú som mala šancu dokončiť (smiech). Môj otec bol novinár, rád fotografoval. Fotografia preto pre mňa nebola neznámou, no fotoaparát som dovtedy držala v rukách len niekoľkokrát. Prihlášku som si preto dala na odbor textil a na fotografiu. Prijali ma na fotku.

Ak by si dnes nefotila, čo by si robila?

Možno by som vyštudovala archeológiu, pretože umenie a história ma zaujímali od detstva. Vyrastala som v tvorivom prostredí, kde sa veľa čítalo, diskutovalo a tvorivo pracovalo. Otca si pamätám ako neustále do noci študoval a písal, vznášali sa nad ním oblaky cigaretového dymu. Predpokladám, že aj toto prostredie ma ovplyvnilo a nasmerovalo ďalej k tvorivej práci. Som rada, že ma osud zavial k fotografii, je to pre mňa to pravé.

Ako prebiehali tvoje prvé fotografické experimenty?

Prvé dva roky na škole sa o žiadnych fotografických experimentoch nedalo hovoriť. Učili nás dvaja profesori zo starej školy, jeden z nich chodieval fotiť šport, ten druhý bol skôr technológ. Vedel miešať vývojky a písal o tom knihy. Neviedli nás k žiadnej umeleckej tvorbe. Potom však na školu prišla vyučovať Milota Havránková a tá nás uviedla na pravú mieru. Otvorila nám hlavy a naučila nás, ako máme s fotkou narábať. Nebyť jej, nehlásila by som sa neskôr na FAMU. Dva roky som nevedela, čo na tej škole robím.

Čo bolo v jej prístupe zlomové? Ako vám otvorila hlavy?

Dostávali sme rôzne zadania, ako napríklad vytvoriť fotografickú ilustráciu k básni alebo próze. Prinútila nás prvýkrát rozmýšľať o tom, ako fotku uchopiť, ako sa s ňou dá pracovať a experimentovať. Ako odfotiť to, s čím sa chceme odprezentovať, ako tvoriť s fotoaparátom. Používať ho ako maliarsky štetec. Vytvárali sme rôzne kompozície, fotky sme zväčšovali, vystrihovali, lepili, vytvárali koláže, a tým sme začali fotografiu vnímať inak. Naučili sme sa, že to nie je len odfotený predmet, alebo človek, ale že to má aj ďalšie vrstvy, s ktorými sa dá pracovať. Že fotka nemusí byť len jednoznačná, priamočiaro ukazujúca, ale že sa nad ňou dá aj rozmýšľať. Konečne sme sa o fotografii začali medzi sebou rozprávať. Milota naše výtvory vždy zhodnotila. Nikoho nezhadzovala, vždy v každom z nás, v každom z našich diel, dokázala nájsť niečo pozitívne. Dávala nám tým ďalšiu chuť do práce. Nebáli sme sa experimentu, hrali sme sa. Nevedeli sme, čo robíme a k čomu spejeme. Boli to začiatky inscenovanej fotografie, hoci sme ešte nevedeli, čo to je, nebolo to pomenované. Až dva roky po nás prišla Nová vlna. My sme boli jej predchodcami.

Pamätáš si ešte, aké boli tvoje prvé pocity z fotografie? Odlišujú sa od tých, ktoré prežívaš dnes?

Musíš byť nadšenec. Ten pocit je vo mne stále. Nadšenie pre fotografiu sa vo mne samozrejme vyvíjalo postupne. Keď som nastúpila na ŠUPku, vôbec som nevedela, čo ma čaká. Radosť z tvorby a uspokojenie ťa ženie ďalej, aby si to opakovane robila. Je to ako droga. Keď dlhšie nefotím, cítim sa vyvedená z konceptu. Chvíľu si odpočiniem a musím zas pokračovať, držať fotoaparát v ruke a fotiť. Na proces tvorby si človek zvykne a musí ho robiť ďalej a ďalej. Je to akési poslanie.

Tvoje začiatky sú úzko prepojené s umeleckou fotografiou. Už desaťročia nás však tvoje fotografie pútajú na titulkách módnych časopisov. Ako k tejto zmene došlo?

Umeleckej fotografii som sa venovala až do konca 90-tych rokov. Neustále sme museli vystavovať, väčšinou išlo o hromadné výstavy. Každý rok sme museli odovzdať určité množstvo prác. Ak by sme to nerobili, Zväz slovenských výtvarných umelcov by nás vyškrtol zo zoznamu a nemohli by sme byť na voľnej nohe. Štát nás takýmto spôsobom donútil, aby sme robili to, čo sme vyštudovali. Po Nežnej revolúcii sa celý tento systém rozpadol a každý už bol zodpovedný sám za seba. Tým pádom skončili aj výstavy. Prežilo len Bienále výtvarného umenia, ktorého sa zúčastňujem dodnes. Na umeleckú fotografiu som nezanevrela, ale časom u mňa prevážila módna fotografia. Po revolúcii bolo u nás málo profesionálnych fotografov, mali sme každý veľa komerčných zákaziek. Na umenie sa tým pádom dočasne zabudlo.

Zmena, ktorú priniesla Nežná revolúcia, musela byť pre umelcov ťažká. Na jednej strane ste síce boli nútení niečo neustále vytvárať, ale na strane druhej vám bol pravidelne poskytovaný priestor na prezentáciu. Ako si zvládla túto zmenu?

Bola som stále na voľnej nohe, už v čase komunizmu. Plynule som prešla do kapitalistického sveta bez toho, aby ma to nejako prekvapilo. O umeleckú fotografiu však ani v časoch socializmu nebol veľký záujem. Naivne som si myslela, že po skončení školy budem robiť ilustrácie do kníh, alebo niečo podobné. Módna fotografia je tiež umením a úzko s ním súvisí. Používam pri nej rôzne techniky, a prístupy. Je navyše tímovou prácou, čo mi vyhovuje.

Ako by si opísala svoj vzťah k umeleckej a módnej fotografii? Ako sa časom menil tvoj prístup k fotografii?

Moje vnímanie fotografie sa časom zmenilo, ale nikdy som to neanalyzovala. Postupne som získavala skúsenosti. Pôvodne som fotila na film, či na diapozitívy, bola som tým limitovaná. Technika sa menila a technológie postupovali. Spolu s nimi sa menila aj moja tvorba. Digitál priniesol do fotografie nekonečné možnosti. Môj prístup sa menil aj tým, aký som používala fotoaparát, akú techniku som si mohla dovoliť kúpiť. Narodilo sa mi dieťa a začala u mňa prevažovať komerčná stránka veci, keďže som sa musela uživiť. Na umeleckú fotografiu som už nemala dostatok času. Na to, aby som robila umenie, musím byť neustále naladená. Nedokážem dopoludnia fotiť módu a popoludní niečo vytvárať. Neviem si to v hlave preladiť. Myslím si, že umelec by mal byť sám. Môže vtedy tvoriť bez toho, aby ho vyrušoval vonkajší svet. Nie je možné súčasne riešiť reálny život a jeho každodenné problémy.

Nejaký čas si spolupracovala a vystavovala s tvojím spolužiakom z FAMU, Antonom Sládkom. Čo ťa k tomu viedlo?

Po ukončení štúdia sme sa všetci rozleteli do sveta, no ja som s Tónom ešte nejaký čas tvorila. Robili sme spolu rôzne inscenované fotografie. Rada takéto fotografie robím s niekým, s kým som na jednej vlne. Potrebujem nahlas rozmýšľať a vymýšľať, triediť nápady. Samu seba neukecám, potrebujem na takýto druh fotografií partnera. Na to, aby sa nápady kopili, aby sa brainstormovalo, aby to bublalo, a aby vznikol nejaký šialený nápad, ktorý sa následne zrealizuje. Vždy sa mi lepšie robilo v tandeme s ďalšou osobou. Po tom, ako sme sa vybrali každý svojou cestou, som sa umeleckou fotografiou viac-menej prestala zaoberať.

Kto mal a prípadne čo malo počas štúdia na teba zásadný vplyv?

Keď sme prišli na FAMU, prvé dva roky nás znovu učili fotiť. Učili sme sa úplné základy, ako napríklad nafotiť sklo tak, aby vyzeralo ako sklo, či tehly tak, aby nepadali. Tieto základné vedomosti používam dodnes. Vždy, keď fotím, myslím na to, ako sme sa to učili. V ročníku sme mali väčšinu Čechov, boli to už hotoví ľudia, páni fotografi. Boli od nás podstatne starší. Ja som mala vtedy 18. Teraz vidím, aká som bola ešte nezrelá. Na takú školu má ísť dospelý človek. Napriek našej nezrelosti sme však dokázali využiť príležitosti, ktoré nám škola ponúkala a snažili sme sa z toho vyťažiť maximum. Z nášho ročníka na ŠUPke sme sa na FAMU dostali piati. Boli sme hraví, komerčne nezaťažení, a to sa asi pánovi profesorovi Jánovi Šmokovi páčilo. Českí spolužiaci nám veľmi pomáhali. Neboli sme natoľko technicky zruční ako oni. Keď videli, ako narábam s veľkým Linhofom, inú možnosť asi ani nemali (smiech). Mávali sme rôzne technické semináre, ale napríklad aj seminár o reklamnej a módnej fotografii. Ten vyučoval český fotograf Fred Kramer. Samotná škola na nás mala však aj iný dopad. Kultúrne podhubie, ktoré tam fungovalo a ľudia, ktorí tam učili nielen fotografické predmety, ale napríklad aj estetiku, literatúru, boli výrazné osobnosti, ktoré nás silno ovplyvnili. Najhlbšiu stopu vo mne zanechali filmové projekcie. Bolo to v časoch tvrdej normalizácie a nám premietali filmy, ktoré sa nepremietali nikde inde. Vozili nám ich zo zahraničných veľvyslanectiev a po projekcii sa ihneď vracali naspäť. Videla som tak celý taliansky neorealizmus, spoznala Bergmana, všetky zásadné filmy. Keď je niečo zásadné, tak to v tebe zostane. Chodili sme do divadiel, kde sme mali zadarmo vstup. Celá škola na nás globálne vplývala, nebolo to len samotnými profesormi. Jednotlivé odbory školy spolu kooperovali. My sme chodili pomáhať kameramanom a oni nám. Tak sme sa naučili veľmi veľa, tak by to malo byť. Komplexne na nás vplývala celá škola, atmosféra, Praha ako mesto, kultúra. Na škole som nemala nijaký idol. Samozrejme, chcela som byť dobrá ako Annie Leibowitz alebo Peter Lindbergh, ale asi by som musela byť v inom čase a na inom mieste.

Ktoré zručnosti boli pre teba prínosné, keď si začala s fotografovaním portrétov a módnou fotografiou?

Po škole som si povedala, že sa musím všetko naučiť opäť od začiatku. Nie, že by som nevedela fotiť, ale keď som sa chcela začať fotografiou živiť, musela som sa naučiť fotiť komerčne. Na škole som sa naučila svietiť, ale na ľudské telo môžeš svietiť tisíckou možných spôsobov. Na škole sme navyše nemali zábleskové svetlá, ale len ťažké filmárske trvalé svetlá. Nezaoberali sme sa len umeleckou fotografiou, museli sme vedieť odfotiť všetko na štandardne slušnej úrovni. Pokožka na fotografii musela vyzerať ako koža, musela mať štruktúru, nesmeli tam byť zbytočné tiene. Svetlý človek nesmel splývať s bielym pozadím. Znie to ľahko, ale ak to má byť precízne urobené, nie je to také jednoduché. Je potrebné sa zaoberať svetlom. Expozimeter či pomery svetiel sú dnes pre mnohých jedna veľká neznáma. Fotili sme architektúru, robili rôzne praktické cvičenia. Vedomosti, ktoré som v škole získala, mi pomáhajú doteraz. Vždy sa snažím nafotiť veci tak, aby som už nemusela v postprodukcii nič opravovať.

Spomenuli sme Annie Leibowitz. V tejto súvislosti mi napadlo, že vo všeobecnosti (aj historicky) je vo svete módnej fotografie len veľmi málo žien fotografiek. Čím si myslíš, že to je?

Celkovo je vo fotografii málo žien. Vo všeobecnosti sa hovorí fotograf - čiže muž, tak si ženy asi myslia, že to nie je nič pre ne (smiech). Možno je to aj tým, že je to spojené s technikou a to ich môže odrádzať. Fotoaparát tiež nezvykne byť prvou voľbou pri výbere nástroja ako prostriedku sebavyjadrenia.

Peter Lindbergh, Richard Avedon alebo Helmut Newton?

Jednoznačne Lindbergh. Páči sa mi prirodzenosť, s ktorou v módnej fotografii pracuje. Nie je to typické ateliérové fotenie a pózovanie, je to skôr fotka, ktorá splýva s prostredím. To je mi bližšie. Fotím aj v ateliéri, ale radšej mimo neho. Nemám rada prázdne pozadie. Výber zaujímavého exteriéru je v módnej fotografii súčasťou dobrého výsledku. V ateliéri je potrebné mať šikovnú modelku, aby si dosiahla kvalitný výstup. Moje fotografie majú väčšinou prirodzený charakter, hlavne tie, ktoré sú vytvorené mimo štúdia.

Módna fotografia je o človeku. Stredobodom tvojej pozornosti aj v časoch, keď si sa venovala umeleckej fotografii, bol vždy človek. Čo spôsobilo tvoj záujem?

Nefotím veľmi objekty, ani zátišia. Vždy som pracovala s človekom. Príčiny mojej voľby v sebe nemám zhodnotené. Páčila sa mi napríklad Sudekova tvorba. Tú dokonalosť by som však nikdy nedosiahla. A aj keď som jeho tvorbu obdivovala, radšej som sa do toho nepúšťala. Už na ŠUPke sme so spolužiakmi chodili všade spolu a fotili jeden druhého. Zostalo to vo mne, umeleckú fotografiu som vždy spájala s človekom. Nedávno som premýšľala nad tým, že ak by som aj v umeleckej fotografii chcela pokračovať, už by to nebolo také jednoduché. Nemala by som už koho fotografovať. Všetci sme zostarli a ja nechcem robiť charakterové portréty. Na fotenie aktov potrebujem mladých ľudí. V minulosti som na to používala kamarátky, modelky. Mali sme na vec jednotný názor, boli sme na rovnakej vlne. Nemuseli sme pred fotením podpisovať žiadne zmluvy. S mladým a pekným telom sa dobre pracuje. Lepšie sa mi aranžuje človek ako predmety. Fotiť prírodu, ani architektúru neviem. Práca s človekom a ľudským telom má pre mňa väčšiu výpovednú hodnotu toho, čo chcem fotkou ukázať.

Začínala si v časopise Dorka. Ako si sa dostala k tejto práci a ktoré ďalšie časopisy pokračovali?

Povedala som si, že sa skúsim opýtať v ženských časopisoch, či nehľadajú fotografa. Zaklopala som, povedala som, že som fotografka a skončila som FAMU, a že ak by mali záujem, tak som tu. V Dorke mi povedali, že majú nejaký záves, aby som im ho odfotila. Dali mi záves, doma som zvesila tie, čo mi viseli na oknách a odfotila ho. A tak začala moja nová skúsenosť, kedy som sa naučila niečo nové. V umeleckej fotografii sa nemusíš zameriavať na brilantnosť, či absolútnu ostrosť a kvalitu. Fotilo sa vtedy na farebné diapozitívy, pracovalo sa s inou technológiou, bola to pre mňa dobrá škola. Aj keď som musela fotiť napríklad dečky a svetríky. Znamenalo to pre mňa pomalý posun k módnej fotografii. Dlhodobo som fotila aj modelky a naučila som sa pozerať na ľudské telo tak, aby vyzeralo dobre. Naučila som sa rozlišovať lepšie uhly ľudského tela od tých zlých, pracovať s človekom. Pre časopis Dorka som fotila niekoľko rokov. Nebola to však módna fotografia, ako ju poznáme dnes. Ešte niekoľko rokov neskôr som musela vypínať svoju autocenzúru, aby som mohla fotiť slobodne. Nemohli sme fotiť tak, ako sme chceli. Mali sme napríklad presné inštrukcie, ako má modelka sedieť, pretože socialistická žena nesedí s kolenami od seba. Museli sme dávať pozor na veľa vecí. Fotky museli byť veľmi popisné. Keď fotím dnes, tak sa nad takými vecami ako vtedy už nezamýšľam. Vždy sa snažím, aby bol s výsledkom spokojný aj návrhár, aby jeho dielo bolo nielen vidieť, ale aby bolo aj rozpoznateľné. To je niečo, čo mi dnes chýba na mnohých módnych fotografiách. Atmosféra sa stala dôležitejšou ako šaty. Myslím si, že by tam mala byť rovnováha. Predsa len, nejde iba o prezentáciu fotografa. Časopis Dorka bol súčasťou vydavateľstva, v ktorom vychádzal aj magazín Dievča, v ktorom som dva roky súbežne pracovala ako redaktorka a organizovala fotenia editoriálov pre fotografov tohto časopisu - Pavla Janeka a Jána Krížika. Zabezpečovala som pre nich celú produkciu, čiže to, čo robím dnes sama pre seba.

V tomto vydavateľstve vychádzal aj časopis Móda, dvorným fotografom tohto časopisu bol Karol Kállay. Spolupracovala si s ním?

S pánom Kállayom som nespolupracovala, ale písala som o ňom diplomovú prácu. Občas som pre časopis Móda fotila detské modely, všetko ostatné fotil Karol Kállay. Keď v roku 1989 prišla revolúcia, z oboch magazínov odišli šéfredaktorky, časopis Dievča bol krátko na to zrušený, a do Módy prišla nová šéfredaktorka. Priestor dostala Dana Lapšanská a jej nový pohľad na módu a módnu fotografiu. V tom čase som začala robiť módnu fotografiu tak, ako som si to predstavovala ja, a nie Zväz žien. Vydýchli sme si, otvoril sa nám svet. Mohli sme fotiť tak, ako sme to cítili. Zväz žien, ktorý časopisy dozoroval a cenzuroval bol preč. Dana Lapšanská nás podporovala v tom, aby sme fotili tak, ako chceme my. Vtedy so mnou fotil aj Peter Francisci, alebo Martin Klimo (otec Jakuba Klimu). Časopis Móda vychádzal až do roku 2000, bolo to krásne obdobie. Redakcia dodala koncept, modelky, zabezpečila lokáciu na fotenie, a ja som sa mohla naplno venovať tomu, ako to čo najlepšie nafotiť. Veľmi mi to dnes chýba. V tom čase ešte neboli fotobanky a fotografov, ktorí sa venovali módnej fotografii, bolo málo. Bolo to ešte pred príchodom digitálu. Vtedy Ak chcel byť vtedy niekto fotografom, musel vedieť dobre fotiť aj po technickej stránke. Všetko muselo byť presne naexponované, neboli žiadne opravné prostriedky.

Potom prišiel digitál…

…a už sme všetci fotografi.

Módna fotografia je o trblietkach a glamour, vyvíjala sa a prešla vplyvom tisícok fotografov, ktorí zachytávajú krásu šiat, ľudí a prostredia, v ktorom sa nachádzajú. Ako by si chcela, aby boli tvoje fotografie vnímané?

Moja tvorba sa priebežne menila, tak ako sa menili okolnosti za akých vznikala. Nemôžem robiť stále rovnaké veci, musím sledovať trendy aj v módnej fotografii. Mení sa móda, typy oblečenia, mení sa aj svet. A to, ako sa mení svet, sa odráža v módnej fotografii. Od inscenovanej a vypózovanej fotografie to na Slovensku prechádza až do akejsi nihilistickej formy, ktorej nie som veľkým zástancom. Vo svete tento trend až tak nie je vidieť. U nás fotografi modelky až antipózujú. Nerobia z nich pekných ľudí, sú zásadne bez pohybu, výrazu a emócie. Je to zaujímavé pozorovať. Po skončení éry socializmu sme sa do fotografie snažili ten život a pohyb dostať, teraz sa zas vytráca. Zakladali sme si na tom, aby bol výsledný editoriál ako úryvok z filmu, aby mal atmosféru. Myslím si, že ak fotka nemá atmosféru, nemôže na nikoho pôsobiť. Vnútorne s tým pracujem. Snažím sa fotiť tak, aby z výsledku bolo podvedome cítiť nejakú myšlienku. Alebo aby v tom bol aspoň nejaký pocit.

Čo pre teba znamená móda?

Móda je pre mňa niečo, čo sa nosí, čo sa okolo mňa odohráva. Na uliciach, vonku, vo svete. Módna fotografia odzrkadľuje sociálnu a spoločenskú situáciu vo svete. Vo svojej podstate je móda a jej zobrazovanie užitočné, pretože zachytáva novodobé dejiny. Človek si to začne uvedomovať až keď zistí, že už fotí tridsať rokov.

Čo bolo pre teba tým najväčším ponaučením počas tvojej profesionálnej kariéry?

Na škole sme boli zvyknutí fotiť jeden druhého, našich kamarátov. Keď sa však po prvýkrát predo mňa postavil cudzí človek, zistila som, že s ním neviem komunikovať. Ako mám reagovať, čo si môžem dovoliť? Musela som sa naučiť niečo, čo nás na škole nikto neučil. Pracovať s ľuďmi tak, aby z fotenia neboli v strese ani oni ani ja. Je v tom veľká dávka psychológie. A tiež ako samu seba predať. Chýba mi agentúra pre fotografov, ktorá by ma predávala a dojednávala honorár za moju prácu. Takto musím často vysvetľovať, že to, čo robím je namáhavá práca, ktorá nekončí tým, že stlačím spúšť fotoaparátu.

Módna fotografia zdá sa vplýva na to, ako myslíme a žijeme. Cez tento žáner sa dozvedáme viac o vývoji fotografie, o trendoch, o ľudských príbehoch. Povedala by si, že každé rozhodnutie, ktoré ako fotografka robíš, je istým spôsobom manipuláciou?

Je to možné, ale myslím si, že dnes už časopisy neovplyvňujú našu mienku do takej miery ako kedysi, keď sme neboli obklopení takým množstvom informácií. Než prišiel digitál, internet, Instagram či Facebook, dalo sa omnoho ľahšie usmerňovať ľudí v zmysle štýlu či ich nákupného správania. Dnes je informácií veľa a každý si môže slobodne vybrať. Máme tu rýchloobrátkovú módu, ktorá určuje, čo sa bude nosiť nie dvakrát ročne, ale dvakrát mesačne. Nebaví ma fotenie takýchto vecí. Nič mi to nehovorí. Vnímam to tak, že mojím posolstvom je monitorovanie slovenskej módnej tvorby. Keď ma pred rokmi na spoluprácu oslovil Fero Mikloško, povedala som si, že toto je moja cesta, že budem fotiť slovenských návrhárov. Zúčastňujem sa prieskumov na VŠVU, absolventských módnych prehliadok, sledujem nové talenty, chodím na Fashion Live a požičiavam si modely návrhárov, ktorí sa mi páčia a ktorí sú ochotní so mnou spolupracovať. Ako jediná na Slovensku už viac ako desať rokov neustále mapujem vývoj slovenskej módy. A plánujem v tom pokračovať.