Tomáš Benedikovič

Narodil sa v roku 1980 v Bratislave. Fotografii sa začal venovať počas štúdia na gymnáziu. Vyštudoval Výtvarnú fakultu Akadémie umenia v Banskej Bystrici. Koncom 90-tych rokov s partiou kamarátov pripravoval časopis o kultúre a umení Ilúzia, v ktorom mal uverejnené prvé fotografie. Od roku 2005 sa fotografii venuje na profesionálnej úrovni. Pracoval v agentúre SITA, v denníku SME, v súčasnosti pracuje ako fotoreportér v Denníku N. Je držiteľom viacerých ocenení (medzi inými Slovak Press Photo, Czech Press Photo), jeho fotografia bola vo výbere najlepších fotografií roku magazínu TIME. Tvrdí, že fotoreportér musí byť zvedavý, musí v ňom byť kus novinára a musí mať oči stále otvorené.

Pracuješ ako fotoreportér, ale tvoje fotografie majú výtvarnú kvalitu. Sú zaujímavé nielen farebne, ale aj kompozične, vnášaš do nich geometrické tvary, ktoré podčiarkujú atmosféru fotografie. Myslíš si, že ti v tom pomohlo štúdium na Fakulte výtvarných umení v Banskej Bystrici, alebo si sa k tomuto štýlu dopracoval časom? Do akej miery je dôležité pre fotografa vzdelanie, pričom mám na mysli vzdelanie umeleckého charakteru?

S odstupom takmer 20 rokov môžem povedať, že štúdium na Akadémii umení bolo pre mňa zmysluplné, a zo skúseností a vedomostí zo školy čerpám aj dnes. Nevenujem sa síce voľnému výtvarnému umeniu, ktoré som oficiálne vyštudoval a moja práca je viac remeslo, ale štúdium dejín umenia, estetiky na vysokej škole mi dalo určitý podvedomý základ, nadobudol som schopnosti ako vnímať realitu a ako na ňu tvorivo reagovať. Dobrý spravodajský alebo dokumentárny fotograf samozrejme nepotrebuje vysokú školu. Podľa mňa je dôležitý všeobecný prehľad, zvedavosť, chuť a čas venovať sa fotke. Snažím sa aj dnes sledovať fotografickú scénu, nové trendy v žurnalistickej fotografii, ale nerobím to veľmi poctivo, ani systematicky.

Fotíš takmer výhradne vo farbe. Čo je pre teba dôvodom na prevod farebnej do čiernobielej fotografie? A čo je podľa teba ťažšie? Fotiť vo farbe alebo čiernobielo?

Keď som v minulosti fotil na film, 95% fotiek som mal čiernobielych. Po prechode na digitál ich mám vo výsledku asi menej ako 5%. Kompletne sa mi to otočilo. Súvisí to hlavne s možnosťou mať pod kontrolou celý proces od nafotenia scény po výslednú fotografiu, predtým papierovú, dnes digitálnu, často zobrazenú na monitore. Spôsoby, akými som vytváral pozitív v tmavej komore, skúsenosti s rôzne kontrastnými fotopapiermi, vývojkami, ale aj tonálnymi úpravami som plynulo preklopil do digitálnej praxe a farba bola pri tom úžasný bonus. Svet okolo nás je predsa farebný. Niekedy je ale vhodnejšie a často jednoduchšie vystavať fotografický príbeh čiernobielo. Prevod do čiernobielej umožňuje fotografovi sústrediť pozornosť diváka na určité aspekty, nerozptyľovať ho farbou, rozprávať príbeh údernejšie a v neposlednom rade zjednotiť fotografickú sériu, ktorá potom pôsobí kompaktnejšie a koncentrovanejšie. Za určitých okolností by sa dalo povedať, že je náročnejšie nafotiť dobrú sériu vo farbe, ale určite to nie je pravidlo a nechcem takto zovšeobecňovať.

Aká je tvoja obľúbená fotografická disciplína? Čo ťa inšpiruje? Máš obľúbeného fotografa/umelca?

Veľmi ma baví sledovať a fotografovať slovenské politické dianie. Napriek tomu, že za roky, ktoré politiku fotím, poznám protagonistov, predpokladané scenáre aj dramaturgiu tejto "hry", stále ma vedia prekvapiť a posúvať hranice možného a nemožného. Niekedy sa pri tom rozčúlim, ale väčšinou si držím odstup. Rád tiež chodím na miesta, kde by som sa za iných okolností nedostal. Keď som sa ako tínedžer začal zaujímať o fotku, obdivoval som fotografie Karola Kállaya, Andreja Bána, Alana Hyžu, Martina Martinčeka, neskôr Martina Kollára a ďalších. A to som teraz zalovil iba v tom našom slovenskom rybníčku.

Ako fotoreportér prichádzaš do kontaktu s rôznymi témami. Ktorá bola pre teba doteraz najťažšia na spracovanie a prečo? A naopak, čo sa ti fotí najľahšie?

Nie je jednoduché zhodnotiť, čo je ťažká téma a čo ľahká. Paradoxne tie ťažšie, ktoré sú možno náročnejšie na psychiku fotografa a kladú pred neho morálne dilemy, sú často fotogenické. Pre mňa najsilnejšia skúsenosť, akú som počas mojej fotografickej kariéry zažil, bol pochod utečencov v roku 2015, ktorí sa po niekoľkodňovom pobyte na zablokovanej budapeštianskej železničnej stanici spontánne, masovo zdvihli a vybrali sa pešo po diaľnici do Viedne. Boli tam rodiny s malými deťmi, starší ľudia aj invalidi na vozíčkoch. S kolegom Jurajom Čokynom sme sa k nim pridali a absolvovali asi tridsaťkilometrovú púť. Uprostred noci potom maďarská vláda poslala autobusy, ktoré utečencov previezli na rakúsku hranicu. Sú situácie, pri ktorých mám zimomriavky a viem, že sa stanú súčasťou dejín. Som rád, že môžem byť pri nich a dokumentovať ich, je to svojím spôsobom aj zodpovednosť. Podobné pocity som mal napríklad pri udalostiach a protestoch po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Keď viete, že to má zmysel a fotografické svedectvo je dôležité, fotia sa aj ťažké témy a scény jednoduchšie.

Viacerí slovenskí fotoreportéri spolupracujú s medzinárodnými agentúrami (napr. Getty, Reuters). Ty nie, prečo?

Žiadna ma na spoluprácu neoslovila, ale ani ja som žiadnu neoslovil (úsmev). Baví ma fotiť pre naše noviny. Sme dobrá partia skvelých novinárov, máme spoločný cieľ robiť čo najlepšiu novinárčinu v našej krajine. Zatiaľ sa nám to, dúfam, darí, a to ma napĺňa.

Ak by si mal na výber - Magnum Photos, NOOR, VII Photo. Ktorá agentúra by to bola a prečo?

Sú to všetko úžasné agentúry, úžasní fotografi a fotografky. Keby som si mohol vybrať, tak určite Magnum, pre jej históriu a veľké mená dejín fotografie.

Si držiteľom viacerých ocenení. Ako vnímaš súťaže typu “Press Photo”? Pomohli ti získané ocenenia v tvojej práci či mimo nej?

Súťaže vnímam predovšetkým ako príležitosť prebehnúť si archív fotiek za posledný rok a vybrať to najlepšie. Ak sa mi podarí získať nejakú cenu, je to príjemné (aj z finančného hľadiska), ale predovšetkým som rád, že sa fotky v prípade súťaží Czech Press Photo a Slovak Press Photo stanú súčasťou ich archívu. Aj po rokoch si diváci a čitatelia budú môcť pozrieť, čím krajina v danom roku žila. Vážim si, že som mal možnosť dvakrát si prevziať hlavnú cenu Slovak Press Photo, ale život (aj ten fotografický) je o niečom inom ako o súťažiach a oceneniach.

Americký fotograf, člen agentúry VII Photo, Ed Kashi svojho času povedal, že “práca fotoreportérov a dokumentárnych fotografov môže mať pozitívny vplyv na svet.” Myslíš si, že aj tebe sa podarilo svojou tvorbou pozitívne niečo ovplyvniť?

Myslím si, že sme kronikári našej doby, že sa podieľame na vytváraní akejsi obrazovej pamäti národa. A verím, že naša práca, spoločne s dokumentárnymi fotografmi a filmármi, mení spoločnosť k lepšiemu. Trochu odľahčene, moje fotky sa často dostanú mimo serióznej bubliny našich čitateľov v podobe rôznych meme obrázkov, žijú si svojím životom na sociálnych sieťach a majú tak určitý (snáď aj pozitívny) spoločenský dosah.

V priebehu posledných rokov práce pre Denník N si sa dopracoval k nezameniteľnému rukopisu. Do akej miery je u teba konečná fotografia vytvorená vo fotoaparáte a do akej miery v postprocese?

Postproces je pre mňa dôležitý. Ako som už spomenul, fotografické základy som nadobudol v analógovej dobe pri čiernobielej fotografii. Keď som prišiel na to, ako v tmavej komore správne vyvolať pozitív pri dodržaní všetkých postupov, ako pracovať s rôznymi dĺžkami expozície a charakteristikami chémie a fotopapierov, bolo to pre mňa ako osvietenie. Až vtedy som pochopil, ako pretaviť fotku, ktorú mám v hlave, do výsledného fotografického obrazu. Toto robím už roky (v podstate celú profesionálnu kariéru) v počítači, je to farebné, stokrát rýchlejšie a stokrát jednoduchšie ako v tmavej komore. Princíp však zostáva rovnaký. Často môže byť postproces pre výsledný dojem z fotky aj polovicou úspechu.

Niektoré svetové agentúry, ako napríklad Reuters, od fotografov vyžadujú podklady v jpeg-u. Odôvodňujú to minimalizáciou možnosti úprav či zasahovania do obsahu fotografie, čiže manipulácie zo strany fotografa. Pri jpeg-u, keďže je to menší súbor, sa však ťažšie dolaďuje farebnosť, vyváženie bielej či dynamický rozsah. World Press Photo napríklad v roku 2015 diskvalifikovala až 20 percent prihlásených prác z dôvodu, že prešli prílišnou manipuláciou. Aký je tvoj názor? Ako spracovávaš fotografie ty?

Prvé roky v tlačovej agentúre som fotil do jpeg-u. Bolo to v dobe, keď fotoaparáty nemali taký kvalitný výstup ako dnes, a umožňovali len určitú mieru úprav. To ma svojím spôsobom vycepovalo a nastavilo mi hranice. Neskôr som začal fotiť do raw-u. Možnosti, ktoré tento formát ponúka, sú fajn a rád ich využívam. V spravodajskej fotografii by určite nemalo dochádzať k prílišným manipuláciám, na druhej strane by ma nebavilo vydávať surové, neupravené fotky. Pre mňa je jednoducho postproces dôležitá súčasť fotografickej práce. Už keď exponujem záber, často vidím výsledný výrez, prispôsobujem expozíciu možným tonálnym úpravám atď. V spravodajskej fotografii je pre mňa manipulácia s pixelmi v zmysle odoberania, alebo pridania predmetov, prípadne osôb na fotografii tabu.

Do akej miery môže a vie fotoreportér na Slovensku ovplyvňovať výslednú vizuálnu stránku média, či výber fotografií?

V Denníku N, za ktorý môžem hovoriť, je to vo veľkej miere na fotografoch, čo ma teší a viem, že v mnohých iných redakciách to tak nie je. Spôsob, akým s fotkou narába napríklad bulvár, považujem za vyslovene brutálny. Tam má fotograf na výsledok len minimálny dosah.

Ako by si sám charakterizoval svoju tvorbu?

Fotím hlavne spravodajstvo. Vždy sa snažím robiť výrazné, pokiaľ možno originálne fotografie, ktoré zaujmú a majú výpovednú hodnotu.

Pri tvojej víťaznej fotografickej sérii “Proces”, ktorá vyhrala v rámci SPP 2020 porota vyzdvihla inakosť tvojho prístupu pri tvorbe reportáže. Môžeš popísať tvoj postup, na čo sa sústredíš, čo zohľadňuješ?

Je to asi moja deformácia, ale práca spravodajského fotografa v denníku núti človeka hľadať jeden "kľúčový" záber, ktorý pre čitateľa obsiahne čo najväčšiu sumu informácií o udalosti. To je pre mňa základ pri spravodajstve. Pokiaľ ide o reportáže, kde viem, že bude k dispozícii väčší priestor, vtedy sa snažím obrazovo pokryť všetky roviny príbehu.

V dnešnej dobe sa pomerne často stretávame s rôznymi hoaxami, dezinformáciami, ale aj zneužívaním autorských práv. Zneužil niekto niekedy tvoje fotografie? Ako si to riešil?

Stáva sa to pravidelne. Veľmi ma to hnevá, predovšetkým v prípade politikov, ktorí moje fotky používajú pre svoje PR aktivity. Majstrom v privlastňovaní cudzieho duševného vlastníctva je premiér Igor Matovič, o čom svedčí aj jeho diplomovka. Viackrát použil moje zábery vo svojich straníckych novinách, facebookových postoch, alebo na transparentoch počas protestov. Vybavoval som tiež stiahnutie fotky z Facebooku Roberta Fica a rôznych dezinformačných médií. Väčšinou sa dá s druhou stranou dohodnúť a fotky stiahnu.

Na záver niekoľko ľahkých otázok. Preferuješ analóg alebo digitál? Aký máš obľúbený objektív a prečo?

Som rád, že som zažil dobu analógovej fotografie a dúfam, že sa k nej ešte niekedy v nejakej forme vrátim. Pre moju prácu je však digitál nevyhnutnosťou. Používam veľa objektívov. Nemám nejaké zvlášť obľúbené ohnisko, ale keď som začínal, tak ma veľa naučila pevná 50-tka na kinofilme. Pevné sklo núti a naučí človeka komponovať. Pomáha objavovať a vidieť fotograficky.