Laura Belišová

Petra Cepková (1979) je predstaviteľkou súčasnej slovenskej fotografickej scény. Rovnako je aj dlhoročná pedagogička obdivujúca poznanie, umelkyňa milujúca umenie v jeho rôznych podobách a formách, fotografka, žena a matka, pripravená odovzdávať ďalej to, čo sama dostala. Rada by som autorku v rámci jej rozmanitosti priblížila a v nasledujúcich riadkoch interpretovala jej osobnosť a tvorbu.

Petra Cepková, Foto: Jakub Kovalík

Petra Cepková bola vedená k vnímaniu umenia už od svojho útleho detstva a jej obaja rodičia v tom zohrali nenahraditeľnú úlohu. Otec, Fedor Cepko, sa celý život venuje fotografii, filmu, kresbe a maľbe, návrhom v rámci grafického dizajnu a architektúry. Mama, Anna Cepková, je fotografka, študovala na filmovej škole, robila strih, kameru, ale rovnako sa venovala kresbe a maľbe. Petra s vďakou spomína na to, ako jej už ako malému dieťaťu s tým najlepším zámerom selektovali podnety. Neskôr ju nasmerovali k tvorbe kľúčových režisérov ako Bergman, Fellini a i. Ponúkli jej k spoznaniu rôznych umelcov, hudobných skladateľov, spisovateľov, či filozofov. Rozhľad v umení, ktorý jej odovzdávali, interpretovali ako základ ľudskej vzdelanosti a porozumenia svetu a považovali ho za kľúčový prvok, ktorý formuje človeka. „Myslím, že obaja zo mňa rokmi vyformovali bytosť pomerne senzitívnu na mnohé aspekty života, za čo som im veľmi vďačná. ... bez nich by som bola úplne iným človekom.“ (1)

Pri výbere strednej školy si prirodzene vybrala umelecký odbor – odbor grafiky na Škole úžitkového výtvarníctva v Kremnici, kde sa neskôr cielene pripravovala na prijímacie pohovory na fotografiu na VŠVU. Na vysokú školu bola na odbor Fotografie a nových médií prijatá na druhý pokus v roku 2000. Svoje bakalárske, magisterské, aj doktorandské štúdium absolvovala pod primárnym vedením prof. Ľuba Stacha. Jeho ateliér sa autorke stal akýmsi druhým domovom a jeho samého vníma ako významnú osobnosť vo svojom živote. „Ľubo sa vždy snažil v študentoch odkrývať to najosobnejšie, za čo som mu veľmi vďačná, lebo bez neho by som nebola takou fotografkou, ako som a mohlo sa mi veľmi ľahko stať, že skĺznem k povrchnosti. .... Ukázal mi empatiu s fotografovanými a celkovo druhými ľuďmi.“ (2)

Ďalšou kľúčovou osobnosťou v Petrinom živote je pedagóg, umelec a neskôr (aj v súčasnosti) autorkin dlhoročný kolega a priateľ, Jozef Sedlák. „Jozef mi ukázal, podobne ako Ľubo, ako vníma svet, čo je u oboch podložené vierou, empatiou a najmä láskou.“ (3) V rámci obdobia svojho štúdia spomína aj ďalších výborných pedagógov, umelcov a osobnosti, ktorí ju ovplyvnili, ako Vladimír Vorobjov, Rudolf Lendel, Milota Havránková, Ján Krížik, Jana Hojstričová, Marián Paukov, Stanislav Benčič, Ľuba Velecká, Juliana Menzlová, Ľuba Belohradská, Bohunka Koklesová, Ladislav Čarný, Mária Orišková a ďalší. Kľúčoví však boli v tomto období stále aj jej rodičia. „Obaja mi obetavo celý život vytvárali zázemie, zaujímali sa o moje citové a fyzické rozpoloženie. Otec so mnou počas vysokej školy každý rok absolvoval všetky výstavy Mesiaca fotografie, pomáhal mi spoznávať súčasnú fotografiu, vyberal, čo je podstatné a čo menej, zväčšoval so mnou celú noc. Obaja mi často obetovali svoj spánok a mnoho iných vecí... Absolvovali so mnou všetky tie kľúčové situácie a stresy, kedy sa zo mňa stával tvorca, či človek túžiaci byť umelcom.“ (4)

Času je málo a voda stúpa, 2003

Práve jej rodičov sa týka aj jeden z Petriných prvých vysokoškolských fotografických projektov z roku 2003 s názvom Času je málo a voda stúpa, pre autorku jeden z najosobnejších a najkľúčovejších. Petra sa v ňom vracia do svojho detstva a vytvára komplikovanú inštaláciu so silnou výpoveďou o vzťahu jej rodičov a detskej túžbe po celistvosti. Už samotný názov, inšpirovaný rovnomennou filmovou esejou Deža Ursínyho a Iva Brachtla o základných aspektoch ľudskej existencie z roku 1997, je silnou významovou metaforou. V rámci tejto inštalácie pracuje autorka s množstvom symbolov. Základným vizuálnym pilierom je veľkorozmerná fotografia autorkiných rodičov, umiestnená na drevenú dosku v ráme nemocničnej postele. Autorka ich “vkladáˮ do miesta najväčšej intimity, do miesta, odkiaľ sme všetci vzišli, tam, kde ich chce mať - spolu, nahých, krehkých a jednotných, v geste očakávania jej návratu ako dieťaťa medzi nich do ich náručia. Nad touto fotografiou je umiestnené akvárium, v ktorom plávajú dve “zlatéˮ rybky, pripomínajúce rozprávkový príbeh plnenia najtajnejších prianí. Na prvý pohľad nie je jasné, že akváriá sú dve a rybičky sú oddelené priesvitnou stenou, a preto sa nikdy k sebe nemôžu dostať. Rovnako, ako sa toto prianie v skutočnosti nemôže splniť. „Zdravotná karta pacienta - chorobopis s mojou fotografiou z detstva, ktorá je zavesená na čele nemocničnej postele, je doplnená pre mňa absurdným textom z rozvodového paragrafu o tom, ako si manželstvo prestalo plniť svoju spoločenskú funkciu.“ (5) Fotografia, ktorá leží pod hladinou vody v akváriách, je v modro – sivej tonalite. Pred posteľou je starý kufor s autorkinými kresbami z detstva, vzduchom sa šíri zvuk audio nahrávky, zachytávajúcej momenty rozhovorov autorky (ako dieťaťa) s jej rodičmi. Pozeráme sa na konkrétnu rekonštrukciu spomienok. Minulosť naráža na prítomnosť, sny dopadajú pomaly ako vločky na tvrdú zem. Inštalácia vťahuje diváka cez subjektívne odkazy do objektívnych tém rozpadu vzťahov, potreby základného pocitu bezpečia a túžbe po celistvosti. „Času je vždy málo pre každého z nás, a aj voda, ako symbol naplnenia, či plynutia, tiež neúprosne stúpa. Život je strašne krehký a tak rýchlo nám pretečie pomedzi prsty.“ (6) Dielo bolo viackrát vystavované na rôznych výstavách.

Tabula rasa/Tak cudzí, tak blízky, 2002

Ešte osobnejšiu tému spracovala Petra Cepková vo svojej skoršej, nepublikovanej sérii fotografií s názvom Tabula rasa/Tak cudzí, tak blízky. Séria je z roku 2002, kedy navštevovala ešte len druhý ročník vysokej školy. Autorka sa dotýka veľmi osobnej témy v rovine prežívania rodinných vzťahov a vzájomného poznania. To všetko rieši na pozadí témy ľudskej dočasnosti. Prostredníctvom fotografie sa vyrovnáva s možnou stratou rodiča, svojho otca - človeka, z ktorého sama vzišla. Rieši tému skutočnej blízkosti, večnosti, nášho počiatku, túžby, lásky, konca, či azda nového začiatku. Autorka nám predstavuje niekoľko čiernobielych analógových portrétov. Symbol čistej otvorenej “nepopísanejˮ knihy, ako metafora odkazujúca na nosnú tému celej série, nás sprevádza každým portrétom. Na prvej fotografii vidíme autorkinho otca v bielom župane, sediaceho na nemocničnej posteli. Oči má zatvorené a pred hruďou drží otvorenú veľkú prázdnu knihu. Akoby sama ona bola centrom portrétu. Otvorená kniha na mňa pôsobí ako otvorené srdce, čisté, láskavé, bez nánosov pretvárky, či hnevu, pripravené odísť. V tesnej blízkosti hrozby možného a predčasného odchodu zo sveta, akoby zostala len podstata a všetko zlé sa pominulo. Každý ďalší portrét nám odkrýva najbližších rodinných príslušníkov v rovnakej fotografickej póze. Opäť vidím miesto kníh otvorené srdcia, ktoré stoja oproti sebe. Akoby práve táto hraničná životná situácia umožnila byť bližšie jeden druhému. „Vždy si omylne myslím, že poznám podstatu každého z nás. Nakoniec je však všetko inak. Na konci vždy zostávajú prázdne, biele stránky, letiace niekde vo vesmíre, a my sa hľadáme. Chceme sa pochopiť a zaznamenať do pergamenov duše, do našich telesných máp. Navždy a neúprosne uzavrieť v dočasnom vedomí. Naše deti - čisté, prvé melódie. Prechádzame životom, smerom ku koncu.“ (7) Dielo symbolicky odkazuje aj na Jungovu otázku, či sa rodíme ako nepopísané knihy, alebo si v sebe nesieme už predurčené vzorce správania.

Možnosť hovoriť aj o týchto témach prostredníctvom umenia vníma ako veľkú výsadu. „Nemôcť zdieľať to, čo mám v sebe so svetom a zároveň nemôcť zdieľať svet, by bolo utrpením. ... Ten, kto to dokáže zatancovať, zahrať, zaspievať, napísať, namaľovať, či odfotiť, ten má úžasnú výsadu, že to môže dať zo seba von, že môže otvoriť svoju dušu, že to dokáže interpretovať druhým ľuďom, že vznikne niečo vizuálne, zvukové, pocitové, a náš život tak môže pokračovať cez túto emóciu ďalej. ... Dokážeš tým povedať všetko, čo ťa teší, z čoho si šťastná, čím trpíš, aký smútok prežívaš, a keď to niekto pochopí a cíti to s tebou, alebo možno cíti niečo iné, ale cíti to vďaka tebe, vďaka tomu, že si sa ho dotkla, vtedy to má zmysel. ... A to je zmyslom života, nielen tvorby. Sme šťastné bytosti, pretože to môžeme prežívať.“ (8)

Hoci sa to na prvý pohľad nezdá, v diplomovej práci pod názvom Analgetikon/Ríša bezpohlavna - Ríša bezbolestna (2006) Petra Cepková tematicky priamo nadväzuje práve na svoje rané diela venujúce sa otázke základných vzťahov v rodine a v spoločnosti. Osobne tento projekt vníma ako pochopenie zraneného dieťaťa v sebe a zdravé odtrhnutie sa od neho. „Tým, že sa mi kedysi ako dieťaťu rozpadla ilúzia fungujúceho vzťahu a kompletnej rodiny, Analgetikon musel prísť ako východisko z projektu Času je málo a voda stúpa. ... Mal byť rozuzlením a hľadaním východiska, ale aj položením otázky, pretože akékoľvek medziľudské vzťahy potrebujú liek“. (9) Týmto projektom však autorka posúva svoj výtvarný a vizuálny jazyk do novej a nezvyčajnej roviny. Ponúka nám inscenované, silne manipulované digitálne fotografie, zobrazujúce nahotu v úplne novom myšlienkovom kontexte. Autorka opäť otvára tému vzájomných nedorozumení a konfliktov, avšak tentokrát sa s problémami ľudskej existencie snaží vysporiadať prostredníctvom myšlienky na bezpohlavnú spoločnosť, kedy by sme neboli ženami a mužmi, ale boli by sme jednoducho “lenˮ ľudskými bytosťami. Samotný názov metaforicky nadväzuje na slovo analgetikum, teda liek na utlmovanie bolesti. V tomto prípade hovoríme o bolesti duše. Postprodukčným zásahom autorka odstraňuje z tela pohlavné znaky. Ukazuje nám telo v akejsi androgýnnej forme. Figúry v rôznych polohách a kompozíciách ikonograficky odkazujú k témam seba prijatia, sexuality, pietnej oddanosti, ukrižovania, ale aj vzbury, pohŕdania, identity, blízkosti a vzťahov. Medzi fotografovanými vidíme ľudí rôzneho veku, medzi nimi opäť aj autorkiných rodičov. Fotografie chcú ponúknuť riešenie večného konfliktu - liek na porozumenie medzi ľuďmi. Hoci zobrazenie nahoty nebolo použité prvoplánovo a v prvom rade malo niesť odkaz večného medziľudského mieru a viesť k podstate bytia, provokujúca estetika zožala rôzne reakcie okolia - dielo bolo chápané v zlých kontextoch, dráždilo a vyvolalo polemiku, čo však bolo jedným z autorkiných cieľov. „Keby sa dalo telo na tých fotografiách vyzliecť z kože, tak to urobím“, hovorí autorka s úsmevom. Je pre mňa zaujímavé, ako je verejnosť schopná akceptovať fotografie “úplnej a dokonalej“ nahoty, bežne používané vo verejnom priestore, či už na ulici, alebo v online prostredí, bez pobúrenia a s akceptáciou. Akonáhle je však telo nejakým spôsobom nedokonalé, poznačené, narušené, nevšedné, či čudné, pohľad od neho odvraciame, alebo si naň musíme zvyknúť. Toto nepokojné narušenie je vnímateľné aj na Petriných fotografiách. Jeho cieľom je však paradoxne upokojiť, očistiť a vyliečiť.

Zo série Analgetikon/Ríša bezpohlavna - Ríša bezbolestna, 2006

Pri téme medziľudských vzťahov zostala Petra Cepková aj počas svojho doktorandského štúdia. Zavŕšením štúdií bol fotografický projekt 13. Komnata, realizovaný v rokoch 2006 – 2009. Autorka vystupuje zo subjektívnejších rovín a zameriava sa vo všeobecnosti na vzťahy a rodinu, ako základnú bunku spoločnosti. Prostredníctvom fotografie odkrýva skryté situácie, nepatrné, tiché chvíle napätia a vnútornej samoty v rôznych modeloch spolužitia „Veď predsa práve doma za zamknutými dverami sa odohrávajú všetky naše malé aj veľké osudové drámy a príbehy. Takúto 13. komnatu si dobre stráži každý z nás.“ (10) Autorka sa tu posúva k estetike a žánru dokumentárnej fotografie, inscenácia je v úzadí a vstup do obrazu minimálny. Tento prístup k fotografií a fotografovanému predznamenáva smer, ktorým sa Petra Cepková nasledujúce roky vo fotografii začne uberať. Napríklad už v nasledujúcom projekte z rokov 2009 - 2010 s názvom Cuentos/Stories/Príbehy, ktorý vznikol v rámci jej rezidenčného pobytu a programu SETSE/Seeing Europe Throught The Strangers Eyes, fotografovala ľudí v ich rodinnom prostredí v zahraničí, konkrétne v Španielsku, v kontexte ich kultúrnych špecifík a zvyklostí. Zmyslom jej nasledujúcej tvorby sa stáva fotografia ako prostriedok zaznamenania videnej skutočnosti.

Zo série 13. Komnata, 2006 – 2009

Cesta k dokumentárnej fotografii sa u Petry Cepkovej úzko spája aj s jej pedagogickým pôsobením. Autorka nie je totiž len umelkyňou - fotografkou, ale za svoju životnú voľbu si vybrala aj poslanie učiť a vzdelávať druhých. Učenie vníma ako akt odovzdávania krásy, v akomkoľvek zmysle. Prvé nadchnutie pre učenie v sebe objavila už počas vysokej školy pri absolvovaní teoretických prednášok Mariána Paukova, či pedagogického minima pod vedením Ladislava Čarného: „Rozprávali veľmi pútavo a bolo to pre mňa veľmi obohacujúce. Vtedy som si uvedomila, aké krásne je sprostredkovávať študentom vedomosti, otvárať im oči a obzory s tým, že pozrite sa, toto je krásne, toto je odvážne, toto je otázne, toto je diskutabilné, ale aj to je dôležité poznať a rozvíjať si kritické myslenie. Je to niečo podobné, čo robili moji rodičia - oni ma učili vidieť vo svete to dôležité.“ (11) Učiť začala ešte počas štúdii na VŠVU. Od roku 2004 v spolupráci so SEDF (Stredoeurópskym domom fotografie) v Bratislave viedla fotografické workshopy, kde pracovala najskôr s deťmi a neskôr aj s dospelými. Ako interná odborná pedagogička začala od roku 2006 pôsobiť na Súkromnej škole umeleckého priemyslu Bohumila Baču v Bratislave v odbore Fotografia a fotografický dizajn. Na škole pôsobila až do roku 2019, kedy odišla na materskú dovolenku. V rokoch 2012 - 2016 pôsobila ako externý pedagóg na VŠVU, svojej alma mater, a viedla predmet Subjektívny dokument. V roku 2012, kontinuálne až doteraz, sa tiež stala internou pedagogičkou Katedry umeleckej komunikácie na Fakulte masmediálnej komunikácie Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave, kde na začiatku pôsobila vo fotografickom ateliéri Tibora Huszára. V súčasnosti, a takmer už desať rokov, spolu s doc. Jozefom Sedlákom vedú Ateliér komunikácie v médiu fotografie, a sama je zároveň vedúcou Ateliéru výtvarnej kultúry. Osobnosť Jozefa Sedláka vníma ako kľúčovú nielen vo svojom osobnom a umeleckom raste a rozvoji, ale aj v odovzdaní obrovských skúseností práve v spojitosti s učením. „Vnímam ho ako cenného človeka, umelca a pedagóga. Vďaka nemu som sa naučila, ako vlastne učiť na vysokej škole, ako komunikovať s vysokoškolákom, ako robiť prednášku, ako viesť workshopy a hlavne ako navodzovať kreatívnu atmosféru.“ (12) Ateliér pod ich vedením dlhodobo realizuje tvorivé dielne dokumentárnej fotografie s cieľom zaznamenávať kultúrne, sociálne a religiózne vrstvy mestského a vidieckeho prostredia. V nadväznosti na ne vydávajú rozsiahle fotografické knižné publikácie, či organizujú výstavy. Autorka oceňuje, že sa môže vďaka workshopom v rámci pedagogického procesu prejaviť aj ako fotografka. V tomto kontexte spomína najmä na tvorivé dielne v Brehove a Rade (2015 – 2016), či v Podolínci (2017 – 2018), kedy spolu so študentmi fotograficky zaznamenávali život v kláštore Redemptoristov. Kláštor je priestorom pre duchovný život rehoľníkov a zároveň aj domovom pre opustené deti (Špeciálna základná internátna škola a Detský domov sv. Klementa Hofbauera), tzv. “Obec Božiaˮ. Fotografie boli okrem množstva výstav prezentované aj v obrazovo i obsahovo bohatej publikácií pod názvom Damnatio memoriae/Stratenie pamiatky (Neumahr, Bratislava 2019). Petra Cepková v rámci projektu vytvorila dokumentárnu sériu Podolínec alebo O samote v nás (2017 - 2018), ktorú považuje za kľúčovú pre svoje aktuálne smerovanie v tvorbe.

Hoci Petra tvrdí, že vzťah s vysokoškolákmi je skôr profesionálny ako osobný, medzi svojimi študentmi má okrem súčasných kolegov, aj celoživotných priateľov. „Hovorí sa, že tá najťažšia práca je s ľuďmi, čo je naozaj pravda, no na druhej strane je to aj tá najkrajšia práca.“ (13) V učení sa našla a napĺňa ju, najmä keď od študentov dostáva spätnú väzbu. „Keď som videla, ako im zrazu žiaria oči, ako sa im rozšírili zreničky, ako zostali fascinovaní z nejakého filmu, fotografa alebo nápadu, vtedy ma úplne zamrazilo a povedala som si - to je úžasné, že som dokázala cez jednu vetu či metaforu ukázať, že toto je zaujímavé, alebo toto je dôležité, toto ti zmení život, toto zmení teba a to, ako sa pozeráš na život a na svet. A to je podľa mňa zmyslom toho, byť učiteľom.“ (14) Veľmi rada by sa v budúcnosti hlbšie venovala aj samovzdelávaniu v oblasti prepájania dejín umenia a filozofie v rôznych odboroch a žánroch. V tomto ohľade s nesmiernym obdivom spomína na svoju najobľúbenejšiu kurátorku, kolegyňu, významnú teoretičku umenia a neskôr aj jej krstnú mamu, PhDr. Kláru Kubíkovú: „Ako človek a aj ako odborníčka bola fantastická. Mala neuveriteľný prehľad, zápal a zanietenie pre krásu, ktorý mi zakaždým vyrážal dych. Každú voľnú chvíľu mala v ruke nejakú dôležitú knihu, a rozhovory s ňou boli a zostanú pre mňa nenahraditeľné.“ (15) Okrem pedagogickej činnosti sa Petra Cepková venuje umeleckej, kurátorskej, výstavnej a publikačnej činnosti. V budúcnosti by rada viac cestovala po svete, fotila a spoznávala nových ľudí.

Zo série Podolínec alebo o samote v nás, 2017 - 2018

Momentálne sa, okrem výstav, prednášania a vedecko-výskumnej činnosti na Fakulte masmediálnej komunikácie UCM v Trnave, sústredí na svoju 2-ročnú dcéru Matildu. Paradoxne priznáva, že „odkedy sa dcérka narodila, ešte som si nepostavila doma fotografické svetlá, minimálne na to, aby som zachytila jej detstvo a vývoj“, vyčerpane sa smeje. Byť matkou ju zmenilo nielen ako človeka, ale aj ako umelca - upravilo jej priority, aj pohľad na tvorbu. „Svoju existenciu môžeme prekročiť tvorbou (hudbou, literatúrou, umením celkovo), ale nie som si istá, či by ma takéto prekročenie úplne uspokojilo ako človeka. Ak sa mi podarí z Matildy urobiť šťastného a dobrého človeka, tak to bude mať pre mňa najväčší zmysel.“ (16) Nápady na svoje ďalšie projekty si vo voľných chvíľach zaznamenáva do diáru v podobe výtvarných skíc a rozsiahlych popisov, pretože ako vraví, aj slová sú pre fotografa dôležité. Rozpracované má návrhy na kresby, maľby, fotografie, video projekty a inštalácie. Ale jeden, ktorý určite túži v blízkej budúcnosti zrealizovať, sa týka práve jej dcéry: „Bude o tom, že ma zachránila ako človeka... myslím si, že deti nás môžu spasiť a zachrániť z bytostnej trýzne... Vďaka nej cítim nádej v živote. V nej bude môj život pokračovať. A za to som strašne vďačná.“ (17) Zároveň si často spomenie na cennú radu svojich profesorov, že skutočnú hodnotu diela v umení preverí len čas. Pretože ak sa, či už ako tvorcovia, alebo ako ľudia, dotkneme v priebehu času srdca čo i len jedného človeka, malo to zmysel.

Zo série SETSE, 2009 - 2010

...ʻTo dievča pred nami musí byť veľmi pekné!ʼ ʻAko si na to prišiel?ʼ ʻPozri na tváre ľudí, ktorí idú oproti!ʼ...Naoko profánna situácia, krátky a jednoduchý dialóg. A predsa stojí za úvahu. Každému z nás sa v každom okamihu na tvári premieta obraz jeho duše. ... Ide o vnútro. ... Biblia uvádza, že z plnosti srdca hovoria ústa, ale sú to aj oči, tvár, držanie tela, chôdza, gestá. ... Čím sa napĺňame, to vyžarujeme a to sa z nás premieta na tých, ktorých stretávame. ... Tvoria sa kombinácie vzájomných reakcií. Zlo sa násobí počtom zlostných ľudí. Našťastie nielen zlo. I dobro rastie a prenáša sa z jedného človeka na druhého. Záleží na tom, čoho si plný. Prv, ako vyjdeš z domu, pozri sa nielen do zrkadla, ale skontroluj aj outfit svojho srdca. Na chvíľu sa zahľaď do duše. Aby nielen tí, ktorí ťa budú stretať, ale aj tí, ktorí pôjdu za tebou, mohli povedať: ʻTen človek pred nami musí byť veľmi dobrý.ʼ ” (18)

Poznámky:
1 Skryté za fotografiou, Lančarič, P., ISBN: 978-80-8105-979-7, vydavateľ: Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave 2019, str. 15

2, 3, 4, 6, 8, 9, 11, 12, 13, 14, 15, 16, 17 Rozhovor s autorkou, 21.2.2022

5 Skryté za fotografiou, Lančarič, P., ISBN: 978-80-8105-979-7, vydavateľ: Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave 2019, str. 23

7 Anotácia projektu, Z archívu Petry Cepkovej

10 Skryté za fotografiou, Lančarič, P., ISBN: 978-80-8105-979-7, vydavateľ: Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave 2019, str. 39

18 Gavenda, M.: Pozerať a vidieť. Bratislava: Perfekt, 2017, s. 37-38