Kvet Nguyen

Kvet Nguyen (Hoa Nguyen Thi) (1995) absolvovala v roku 2021 magisterské štúdium fotografie na Katedre fotografie a nových médií VŠVU v Bratislave. Je laureátkou ceny Nadácie Tatra Banka 2021 v kategórii Mladý tvorca. Jej bakalárska práca Tu sa môžu miešať jablká s hruškami (2019 - 2020) bola ocenená druhým miestom na Svetovom bienále študentskej fotografie v roku 2019, kedy bola zároveň vystavená v rámci 15. ročníka festivalu fjúžn. V roku 2018 bola so svojím projektom Citizen by Fluke finalistkou SLOVAK PRESS PHOTO v kategórii Študenti a mladí do 26 rokov. Absolvovala študijné pobyty na anglickej Plymouth College of Art a prestížnej Royal Academy of Art v Holandsku. Aktívne sa venuje témam inakosti a identity nielen vo svojich umeleckých projektoch, ale snaží sa o týchto témach otvorene rozprávať a otvárať o nich diskusiu aj v rámci bežných rozhovorov alebo iných platforiem. Spolu s Kristínou Uličnou vytvorili projekt ADP – kritika stavu internátnych domčekov. Vznikla z neho kniha ADP, ktorá bola zaradená medzi finalistov Národnej ceny za dizajn (2018). Spolu s Luciou Gamanovou, Oleksandrou Bakushinou, Paulou Malinowskou a Evou Takácsovou založili občianske združenie “päť a pól”, ktorého cieľom je podpora mladých umelcov a umelkýň, ako aj kultúrneho povedomia na Slovensku. Zároveň zastrešuje projekt DIÁR VŠVU. Jej tvorba predstavuje svieži vánok, ktorý pomaly prichádza na (nielen) domácu fotografickú scénu.

Kedy si začala fotiť? Pamätáš si ešte na moment, kedy ťa to úplne pohltilo a ty si zrazu vedela, že toto je ono?

Začala som fotiť v anglickom Liverpoole, keď som tam bola v jedno leto za sestrou. Doma sme vždy mali fotoaparáty, hrávala som sa s nimi, fotila som hlavne seba, ako prirodzený spôsob objavovania aparátu. Táto potreba vznikla najmä so vzostupom sociálnych sietí, kde som sa chcela odlíšiť zaujímavou profilovou fotografiou a hľadala som nový spôsob, ako zobraziť svoj vlastný portrét. Boli to však len také detské zaoberania sa obrazom.

Keď som potom prišla do Anglicka, dostala som prvú zrkadlovku. Vďaka tomu som začala nachádzať ďalšie nové veci. Výber vysokej školy - Medzinárodné vzťahy na UMB v Banskej Bystrici - ovplyvnil moje nasledujúce kroky. Tam som však zistila, že to je niečo, čo ma vôbec nebaví. Potrebovala som z toho vystúpiť a dať si pauzu od prehnane teoretických a textových projektov či prednášok.

Kontrou k textu bola pre mňa vtedy práve vizualita, fotografia. Fotila som najmä ľudí okolo seba. Nemyslím si, že to bolo obzvlášť inovatívne, ale určite ma to istým spôsobom poháňalo. Oproti fotkám, ktoré sa objavovali na internete, som sa neskôr dostala aj do komunity Deviantart a Flickr, kde vznikali skôr umeleckejšie fotografie. So sesternicou, s ktorou sme si boli blízke a často som ju fotievala, sme sa hľadali vo vtedajšej slovenskej spoločnosti, takže možno z tohto pohľadu to bolo zaujímavé. Potom som sa čiastočne náhodou, ale aj vďaka rozhovorom s kamarátmi, rozhodla skúsiť ísť na prijímačky na VŠVU. V tom období som sa dostala do hlbšieho vzťahu s fotografiou, a ten sa postupne ešte zintenzívnil.

Ako si sa pripravovala? Čo predchádzalo prijímačkám? Ako si si vyskladala portfólio? Predsa len, chodila si na inú vysokú školu a predtým si bola na gymnáziu…

Moje vtedajšie portfólio tvorili pomerne čerstvé fotky a série. Každopádne som tam nedala veci, ktoré som fotila v pätnástich. V tomto období som sa zoznámila s tým, čo to fotografické série vôbec sú. Uvedomila som si, že to nie sú len jednotlivé snímky, ale že spoločne komunikujú určitý príbeh alebo myšlienku. V spomínanom Anglicku som okrem iného objavovala svoju identitu, ale aj môj vzťah so sesternicou v novom prostredí. Tam vznikli minimálne tri série. Moje prijímačkové portfólio som teda vytvorila v období medzi sedemnástym a devätnástym rokom.

Spomínala si, že tvoja prvá vysoká škola bola na tvoj vkus príliš teoretická. Splnilo štúdium na VŠVU tvoje očakávania?

Keď som prišla na deň otvorených dverí a potom na prijímacie skúšky, zapáčila sa mi celá štruktúra školy - ateliéry, otvorený priestor, ktorý nie je jednou prednáškovou miestnosťou. To som, myslím, povedala aj na prijímacích skúškach - že je to najkrajšia budova, akú som kedy videla. Miro Švolík sa ma vtedy spýtal, či je to podľa mňa aj najkrajšia budova na svete. Povedala som mu, že na to neviem odpovedať, lebo som ešte nevidela všetky budovy sveta (smiech)! Stále som si však nebola istá, či je to ono. Hneď sa mi však zapáčil prístup pedagógov a pedagogičiek, a to nielen ku mne. Bol totiž veľmi individuálny. Naozaj si dávali záležať na konzultáciách a individuálnomom prístupe, čo sme v Banskej Bystrici nemali. Plus ma samozrejme bavili predmety fokusované na fotografiu.

Kedy si začala počas štúdia viac veriť alebo si myslieť, že budeš fotografka? Viem si predstaviť, že tvoj odlišný background (a to, koniec koncov súdim aj podľa seba), ťa mohol trochu vyčleňovať. Zažila si počas štúdia nejaké zlomové momenty?

Pomenovala si to správne - doteraz, aj keď už mám diplom s titulom, o sebe pochybujem a vravím si, že som predsa absolventka osemročného gymnázia. Ako vôbec môžem niečo vedieť o fotografii a umení ?! Opäť však musím vyzdvihnúť to, že všetky obhajoby na VŠVU sú individuálne a vždy je prítomná spätná väzba. Počas štúdia sa zvykneme spoliehať na názory autorít alebo osoby, ku ktorej vzhliadame. Tým pádom nás to tvorí alebo formuje - a to mne vtedy veľmi pomáhalo. Vždy, keď som tvorila, dostala som nejakú spätnú väzbu.

Dôležitý pre mňa bol aj moment, keď som poslala svoju bakalársku prácu na Bienále svetovej študentskej fotografie (Novi Sad, Srbsko, 2019), na ktorej som získala druhé miesto. Nepotrpím si na ocenenia, ale pocítila som, že keď je to vnímané v zahraničí ako dobré, tak to asi dáva význam či zmysel a môžem v tom pokračovať.

Ako mnohí nielen fotografi, aj ty máš predstavu o svojom vizuálnom jazyku. Ako sa postupom času formoval?

Určite som sa inšpirovala niektorými fotografmi alebo fotografkami. Viem, že ma formovali napríklad Hiroshi Sugimoto a Masao Yamamoto. Čerpala som vtedy z “mimozápadnej” kultúry a umenia. To však bolo najmä v mojich začiatkoch, keď som bola na študijnom pobyte a dostala som sa tak k zahraničnej literatúre. Vo svojej tvorbe si však dávam záležať na vizualite, ktorá vie zaujať. Pre mňa je dôležitá silná vizualita fotografie, ktorá diváka alebo diváčku pritiahne, čím má táto osoba potom potrebu načítať si literatúru k danej problematike, či pochopiť zmysel daného diela. Sama fungujem rovnako. Keď idem na výstavu alebo si len čítam knihu potrebujem, aby ma to zasiahlo - a musím povedať, že hneď od prvého momentu. Ak sa tak nestane, neviem sa ďalej na danú vec sústrediť. Preto je pre mňa veľmi dôležitý práve tento moment s divákom či diváčkou. Vtedy totiž viem, že nerobím veci len pre seba.

Ktoré z svojich sérií pokladáš za zlomové? Spomenula si napríklad svoju bakalársku prácu…

Keď si musím vybrať, tak od bakalárskej práce každá (smiech)! Ale nie - napríklad táto, ktorá vznikla v Holandsku - Tu sa môžu miešať jablká s hruškami (2019 - 2020). Mentori na Royal Academy of Art v Haagu, na ktorej som v tom období študovala, ma tlačili do toho, aby som nezostala v obraze abstraktná. Vložili mi do hlavy, že fotografie musia byť silne vizuálne. Tento projekt bol pre mňa významný aj v tom, že som pri jeho tvorbe “potila krv”. Veľa som plakala, trápila som sa, mala som svoje zaužívané spôsoby, ako tvoriť obraz a nevedela som, ako ho zmeniť. Môj prístup bol abstraktnejší, oni ma však tlačili do opaku. Išla som tak trochu proti sebe, ale aj proti nim. Nakoniec som však našla kompromis, v ktorom som vychádzala zo svojej identity a vytvorila si tak nový vizuálny jazyk.

Ďalšia séria, ktorá bola v mojej hlave úspešná, najmä kvôli tomu, že bola pandémia (nemohli sme kvôli nej naše práce nikde vystavovať, ale aj tak sa dostala ďaleko) je Reframing Possibilities (2020). V nej sa vraciam k historickým fotografiám, kedy bol Vietnam ešte kolóniou Francúzska. Keď som ich videla, veľmi ma tieto snímky zasiahli. Ako keby som bola s tými ľuďmi nejakým spôsobom spojená. Cítila som bezprávie, ktoré som chcela zobraziť na fotografii a nahliadnuť naň ako na manipulačné techniky a možno aj metaforicky napraviť veci, ktoré sa stali v minulosti. Nakoniec si toto dielo všimol aj kurátor Adrián Kobetič a práca sa dostala z Nitry a Piešťan cez Prahu a získala aj Cenu Nadácie Tatra Banky v kategórii Mladý tvorca (2021).

Niekoľkokrát si spomenula svoje štúdiá v zahraničí. Čo ti dali alebo čo si sa naučila na študijných pobytoch mimo Slovenska?

Počas vysokej školy som bola na dvoch študijných pobytoch. Anglická Plymouth College of Art nebola na vysokej úrovni. Vtedy som sa však rozhodovala podľa lokality, chcela som byť pri mori (smiech). Nechcela som sa v ňom síce kúpať, ale more ako také milujem. Chcela som ho zažiť počas dlhšieho obdobia a skúsiť, či ma ovplyvní. Nakoniec ma aj ovplyvnilo. Štúdium v Anglicku mi dalo veľa voľnosti. Celý svoj dovtedajší život som žila na Slovensku. A zrazu som mala pol roka na to, aby som sa s nadhľadom pozrela na svoju vlastnú identitu. U nás v tej dobe opäť začali negatívne naratívy o cudzincoch a migrantoch. Odstup a čas, ktorý mi štúdium dalo, mi pomohli k tomu, aby som nebola ovplyvnená nikým iným, iba sebou alebo literatúrou.

Royal Academy of Art v Haagu bola trochu iná. Mali svoj zaužívaný systém, do ktorého som sa musela dostať a fungovať v jeho medziach. Škola má vysoký počet úspešnosti uplatnenia študentov hlavne vo fotografii. Keď ste sa držali toho, čo hovorili, mali ste istotu, že z vás vytlčú maximum. Aj keď to znie agresívne, záležalo im na tom, aby na vás tlačili a pritom vyžadovali výkon. Ľudia, ktorí mali možno slabšiu povahu alebo boli krehkejší, to s veľkou pravdepodobnosťou nezvládali. Nebolo to teda štúdium pre každého. Myslím si, že je veľa vecí, ktoré by na svojom prístupe mali upraviť, ale ich osnovy a prax fungovali. Na druhej strane som si vtedy uvedomila, ako je na VŠVU vzácne, že venujú každému študentovi alebo študentke aspoň tridsať minút týždenne na konzultácii. V Haagu sme mali päť minút týždenne, no bolo nás 40, čo bolo pri tom počte pochopiteľné.

Čomu sa venuješ vo svojej komerčnej tvorbe?

Venujem sa stále fotografii, no okrem umeleckej fotky sa snažím fotiť aj komerčné projekty. Ide väčšinou o portréty, pri ktorých si neuvedomujem nuansy komercie a snažím sa do toho vložiť vlastné, niekto by ho mohol nazvať umelecké cítenie. Na spoluprácu ma oslovujú najmä ľudia z umeleckej obce. Popri tom fotím aj jedlo pre jednu reštauráciu. Mojím cieľom je však začať svoje diela predávať. Doteraz som zastávala skôr postoj, že umenie by nemalo byť komoditné. Aktuálne si však myslím, že by bolo skvelé, ak by si moje fotografie niekto kúpil, a tým pádom zvýšil ich potenciál. Niekto by ich mohol mať doma, zamýšľať sa nad nimi, čím získajú ďalšiu pridanú hodnotu.

Aké témy sú pre teba v tvojej tvorbe dôležité?

Nie som si istá, či nad témami rozmýšľam od začiatku tvorivého procesu. Skôr si myslím, že spoločným momentom všetkých mojich doterajších diel je snaha spojiť sa s publikom. Tá spočíva v tom, že im potrebujem niečo povedať. Novú informáciu, ktorú keby daná osoba vedela, konala by inak. Ja to nazývam štipkou aktivizmu. Nemusí to však byť len aktivizmus. Ak si ho však divák či diváčka odnesie, som nadmieru nadšená a šťastná, keďže viem, že odchádzajú s novou hodnotou, ktorá dokáže zmeniť ich budúce názory, myšlienky či správanie. Neviem, či sa to dá prejaviť aj v komercii. Tam je pre mňa skôr dôležitá obraznosť.

Medzi tvoje projekty patrí aj občianske združenie Päť a pól, ktoré ste spolu s Oleksandrou Bakushinou, Luciou Gamanovou, Paulou Malinowskou a Evou Takácsovou založili ešte počas štúdia. Ako vzniklo?

V roku 2017 sme začali vytvárať Diár VŠVU. Ovplyvnila nás konfrontácia s ľuďmi zo zahraničia - mali sme vtedy na našej škole na študijnom pobyte kamošov z Fínska. Tí nám ukázali, ako spravili vlastný komunitný crowdfunding. Vytvorili diár, do ktorého vložili svoje diela a tie predávali študentom či neštudentom. Z vyzbieraných peňazí potom išli na ich výskumný fieldtrip na Kubu. Veľmi sa nám to páčilo. Okrem funkcie diáru sme vnímali aj dosah jeho umeleckého obsahu na každodennosť. Začali sme teda Katedrou fotografie a nových médií - študenti nám poslali fotky a my sme ich zverejňovali, každý týždeň patril jednému autorovi alebo autorke. Projekt sa ujal. Tri roky za sebou sme vypredali všetky diáre. Celý zisk z predaja následne odkladáme, čím peniaze ostávajú v obehu. Päť a pól vzniklo tak, že sme sa stretli ako pätica dievčat, ktoré si sadli osobnostne, kamarátsky aj profesionálne. Založili sme si OZ, v ktorom tento diár pokračuje. V rámci občianskeho združenia sa nám vďaka kampani to:morrow v spolupráci s WWF podarilo taktiež predať desiatky fotografií a vyzbieraná suma šla na dobrú vec - kúpu fotopascí.

Plánujete sa venovať aj iným projektom? Ja vás totiž skôr vnímam ako kreatívne zoskupenie, než ako osoby, ktoré len vytvárajú diár VŠVU.

Máš pravdu. Keby sme ostali len pri diári, nezaložili by sme kvôli tomu občianske združenie. Mali sme však pocit, že by sme mohli presiahnuť akademickú pôdu, aj keď by sme boli naďalej v úzkom kontakte s našou alma mater. Uvedomili sme si, že diár je síce skvelý, ale limitovaný. Nie je využitím plného potenciálu alternatívnej prezentácie nastupujúcej generácie. Vďaka Starému Mestu a VŠVU sme získali aj ateliér, kde by sme sa chceli venovať aj iným aktivitám. Problémom sú samozrejme financie, ale máme v pláne v najbližšej dobe robiť výstavy s autormi a autorkami, ktorých vyberieme. Veľký potenciál vidíme aj v predaji ich diel, to všetko však záleží od grantu, ktorý získame. Konkrétne kroky sa nám vykryštalizujú začiatkom roka 2022.

Nie je to tak dlho, čo si skončila vysokú školu. Do čoho si sa po jej skončení vrhla?

Mala som už vopred dohodnuté výstavy, o ktorých som vedela ešte pred skončením štúdia, takže som sa sústredila najmä na ich realizáciu. Bolo dôležité, aby som si na ne našla čas. Okrem toho som začala písať knihu. Je to moja teoretická diplomová práca, ale napísaná pre širšiu verejnosť, aby sa tak dostala k čo najväčšiemu možnému publiku. Vykresľuje príbeh mojich rodičov a to, ako prišli na Slovensko. Na Slovensku všeobecne nemá vietnamská komunita (aj keď zatiaľ sme len etnická skupina, keďže nie sme oficiálnou menšinou), veľkú reprezentáciu a chcela by som k tomu svojím kúskom prispieť.

Máš v pláne pokračovať v akademickej kariére?

Myslím, že by som sa na doktorandské štúdium cítila. Chcela by som veľmi tvoriť aj naďalej, a to aj na akademickej pôde. Láka ma tiež možnosť ísť do zahraničia a získať nové poznatky. Pre človeka, ktorý tvorí tri roky nejakú prácu, je to dôležitým atribútom. Vďaka tomu sa mu opäť podarí získať nové pohľady na svoje témy alebo prácu. Doktorandské štúdium by ma ešte viac udržalo pri tom, aby som tvorila. Stále mám v hlave nápady, nad ktorými premýšľam, aj keď som mala prednedávnom malé vyhorenie. Nie je to sranda!

Čomu sa aktuálne venuješ a čo máš v pláne?

Plánujem si dať voľno, aby som do hlavy načerpala isté prázdno a nebola príliš ovplyvnená tým, čo som robila doteraz. Potom mám v úmysle začať robiť pomalé rešerše na nové výstavy, do toho píšem a teším sa aj na rezidenciu do Prahy, ktorú som získala ako čestné uznanie na Start Point Prize (startpointprize.eu).

A keď nefotíš alebo nepripavuješ výstavy, aké máš koníčky? Tipujem, že bežkovanie!

Čítam (smiech)! Väčšinou tak, že ma niečo doslova naserie, tak si k tomu študujem, aby som to nabudúce vedela argumentovať. Hľadám väčšinou témy, ktoré sa ma týkajú. Naposledy to boli napríklad knihy Reni Eddo-Lodge: Prečo sa už s bielymi nerozprávam o rase (Literárna bašta, 2021) a Samuel Marec, Veronika Prušová: Roky bezprávia. neuveriteľný príbeh razie v Moldave (N Press, 2021). Okrem toho počúvam podcasty (Today in Focus, Ľudskosť, Unshaming) a veľmi rada varím. Prednedávnom som začala aj behať. Je to super, lebo počas toho nachádzam prázdno, ktoré chcem aktuálne dosiahnuť.