Jozef Sedlák

V posledný decembrový Fotopondelok v 2019 roku v predvianočnej atmosfére mi pripadla v priestroch Berlinky (SNG Bratislava) milá povinnosť, uviesť do života fotografickú knihu s názvom Døkument1. Keď som ju prvý krát držal v ruke, očarila ma farebnosťou, grafickým dizajnom, veľkoformátovými obrazmi, textami a rozhovormi od relevantných slovenských autorov, pedagógov a teoretikov, a samozrejme editorským počinom – projektom novej slovenskej dokumentárnej fotografie, etablujúcej sa po 2000 roku. To som ešte netučil, že budem v prvých týždňoch Nového roku premýšľať nad kritickejším a vážnejším posolstvom tohto projektu, nad neľahkou úlohou recenzovať a interpretovať obsahovo-vizuálnu hodnotu tejto publikácie. Termín recenzia by som však chápal viac otvorene, ako úvahu (esej).

Projekt knihy Døkument1 sa v zásade snaží o dekádu obrazovej exegézy v tvorbe prevažne mladých autorov tzv. nového slovenského dokumentu – v užších slovenských koreláciách sanovať postkomunistické slovenské reálie v podmienkách nezrelej demokracie – v širších (globálnych aspektoch) reagovať na aktuálny vizuálny jazyk, estetiku a stratégie v dokumente. Kniha nereprezentuje len osobnú iniciatívu editorov (Viazanička, Pašteková, Markovičová), ale reflektuje potrebu širšej umeno–vednej analytickej diskusie o otázkach cesty a statusu (slovenskej dokumentárnej fotografie), ktorý je podvyživený roztrieštenosťou, individualizmom a nedostatočnou edukáciou a sebareflexiou. O to pozitívnejšie môžme vnímať vizuálno – textový argument v podobe projektu Døkument1, iniciovaný mladou generáciou autorov.

Døkument1 referenčne napĺňa funkciu nového dokumentu. V úvodnom texte reaguje na tieto predpoklady Michaela Paštéková, ktorá popisuje spoločenskú a mentálnu transformáciu Slovenska: ,...mladý štát po turbulentných 90-tych rokoch a opadnutí eufórie z víťazstva demokracie sa dostal na rázcestie, kde si musel klásť otázky, kam na mape Európy chce patriť a akým smerom sa túži vyvíjať. Michael Braxandall vníma podobne situáciu ako sociálny predpoklad (anticipáciu) „globálneho obrazu“ (skupiny obrazov – diel) piktoriálneho štýlu, ktorú môžmeinterpretovať ako generačný „kognitívny štýl“, produkujúci hybridizáciu obrazov v lokálnych mentálnych podmienkách. Tak isto upozorňuje na danú realitu (skúmanie praxe) – cez nové predpoklady, skúsenosti a percepčné schopnosti – videním v danom kultúrnom kontexte, rekonštrukciu kultúrne špecifickej vizuánej skúsenosti, čo nazýva „dobovým okom“ (peryod eye). Táto hlavná línia kritickej interpretácie nemá teda zamlčovať predpoklady nového pohľadu, interpretačných rovín či generačnej výmeny, ale naopak je zotpovednosťou teoretikov, zviditeľniť premeny dokumentu pre všetkých a preskúmať ich platnosť tak z hľadiska možnosti individuality a identity autora, ale aj umeno–vednej teórie a práce. Na druhej strane sa treba vyvarovať Jorge Ribaltových úvah, kedy sa fotografia javý ako fantastické znovunadobudnutie, ktoré sa príliž odchyľuje od tradičného technologického stavu, čím sa fotografia sama deštruuje a stáva sa nepodstatnou paradigmou vizuálnej kultúry.

Okrem tejto hlavnej interpretačnej línie Døkument1 možno intuitívne reaguje na proces demokratizácie technológií, hibridizácií obrazu a estetiky v postmediálnej ére, kde tzv. vysoké umenie čelý mechanizmu kontroly individuálneho a verejného vo veľkej miere spôsobeného online platformami sociálnych médií. Ide veľakrát o poloprofesionálne platformy výkladu (Fb, Flickr, Snapchat, Instagram, Pinterest a pod.), čo je umelecké a čo nie, ktoré nevedome formulujú významy a normatíva fotografického obrazu a relativizujú a znehodnocujú funkciu tradičných foriem prezentácie ako sú galérie, archívy, knižné projekty a pod. Jedným z procesov detoxikácie od spomínanej závislosti (nemôže byť ilúziou tendencie (predilekcie) k anonymizácii a maskovaniu) je produkcia odborne zdatných (analyticko–teoreticky, obrazovo–kurátorsky) knižných publikácií. Projekt Døkument1 prezentuje selekciu autorských profilov (krátkodobých / dlhodobých projektov), ktoré má spájať v úvodnom texte deklarovaná tzv. forma výtvarného dokumentu. Obsahovo a koncepčne sa však líšia vizuálnym spracovaním, výrazovými prostriedkami aj prístupom. Objektivizovať a správne identifikovať podstatné kódy (schémy) výberu diel (autorov) je náročná úloha. Odborná interpretačná komunita, môže mať na súčasný slovenský dokument iné požiadavky, pravidlá či interpretačné hľadiská výberu.

V prípade projektu Døkument1 vnímam viaceré váhavosti. Z názvu publikácie explicitne nevyplýva resp. nie sú v názve uvedené konkrétne mená zostavovateľa projektu, čo považujem za dosť dôležitý dôvod ovplyvňujúci moment prevzatia odbornej zotpovednosti. (S touto súvislosťou si spomínam na podoný problém výstavy Československej fotografie 80-tych rokov v priestoroch slovenského rozhlasu, ktorá okrem strachu z politickej cenzúry vyvolala pnutie a vlnu kritiky aj v odbornej obci. Názov výstavy spresňujúci koncept výstavy „Československá fotografia 80-tych rokov vo výbere Václava Maceka a Auréla Hrabušického“ však vyjasnila a vyvrátila všetky predpokladané argumenty nespokojencov na margo idey výstavy a výberu autorov.) Døkument1 môžme parafrázovať viacerými spôsobmi. Číslo jeden symbolizujúce to najlepšie, elitné, neopakovateľné a prvé alebo číslo jeden ako začiatok procesu laborovania s víziou (kontinuitou) slovenskej dokumentárnej fotografie. V opačnom prípade môže zostať Døkument1 sám pre seba, osamotený vo svojej výnimočnosti. Váhavosť projektu je aj v nejednoznačnosti názvu – je to kniha alebo magazín fotografie. Drobné písmo na patitule naznačuje predmet konceptu „magazín o fotografii“. Magazín má však aj ISBN teda príslušnosť k statusu knižnej publikácii. Tento stav indikujú aj samotné texty a grafické spracovanie publikácie. Sviežosť až radikálne grafické spracovanie vyhovuje skôr magazínu, v prípade odbornej knihy by malo byť o čosi prehľadnejšie, kludnejšie a citlivejšie temperovať dramaturgiu a veľkosť reprodukcií. Skvelé a analytické texty od Michaely Pašékovej a Bohunky Koklesovej prisudzujú projektu status knižnej publikácie. Naopak rozhovory akokoľvek štrukturované, predstavujú mix nielen odborných, ale osobných, spomienkových a niekedy nepodstatných informácií. Poukazujú skôr na uvolnenú magazínovú formu projektu. Ak v prípade Ílkovej, Kočana, Klimana môžme s istotou reflektovať zmysle pre výtvarno (forma čb. monochromu adorujúca tradíciu), Klimanov koncept stojí na exponovanej ikonografie farebnosti a reklamnosti portrétov. V prípade Nimcovej, Smejkala, Jančúcha je dôležité prelamovanie reality (inverzia). Fotografie predstavujú bizardnú súvzťažnosť s citátom: „fotoaparát má moc zachytiť takzvaných normálnych ľudí takým spôsobom, že vyznievajú nenormálne“ (Suzan Sontag) čím viac smerujú k dekonštrukcii výtvarna. U viacerých autorov (Lindák Lukačovičová, Šimkovičová, Korček je veľmi krehká hranica medzi kauzalitou a intencialitou. Rozhodujúca je sila intencie za viditeľným. Autori vnímajú nové atributy významov tzv. mŕtvej estetiky – intelektuálnej a ideovej smrti veľkých evironmentálnych zón (urbárnnych celkov miest) so snahou dematerializovať predmetnú realitu. Je to stratégia určitého vizuálneho nihilismu. V prípade Lukačovičovej ide o brilantnosť a precíznu koncepčnosť spojenú so silou vizuality, u Korčeka by som uvažoval so stratégiou nihilsentimentality spojenou s banálnym denníkom. I keď niektoré z projektov vznikli ako vedľajší produkt komerčnej činnosti autora (Kočan) alebo študentské práce (Kliman, Jackuliaková) alebo ako dlhodobý časozber (Stacho–Stachová, Šturdíková), práce obohacujú koncept v rovine vizitky, autencititu naratívu majú práve v uzamknutom časozbere, ktorý nebolo možné vtesnať do publikácie. Jackuliakovej projekt ekologického záznamu, balansuje na hrane dokumentu a apropriuje znaky landartu, čo je iný princíp dokumentu. Asi najviac napĺňa ideu a zámer výtvarného dokumentu dvojica autorov Viazanička a Németh. „Párrovsko–Wallovskú–Gildenovskú“ tradíciu ironizácie a vizuálnej grotesky, inkulturujú v rámci domácej slovenskej scény na „nový dokument“, konfigurujúci (vedome/nevedome) novú semiotiku obrazu Slovenska.

Záhadnú pozíciu má v publikácii Kollár. Váhavosť ako keby poukazovala na obavu zo silného posolstva osobnosti a obrazu, vyjadrenú nejasnou úlohou, akýmsi neprehľadným poloprofilom. Medzinárodne rešpektovaný fotograf je napriek tomu viditeľný a mal byť plnohodnotne zaradený medzi ostatné profily. Otázkou zostáva, či mohla (mala) publikácia detailnejšie skúmať scénu slovenského dokumentu a do akej hĺbky. Paralelne sú činný viacerí autori s dokumentárnymi projektmi, ktorí sa v publikácii nebojavili. Napríklad Triaška Stefanovič (koncept vyprázdených urbárnych celkov), Viktor Šelesták (forenzný dokument mestskej krajiny), Župník (depozitár Majstra Pavol z Levoče), Žiak (koncept časozberu environmentálnych portrétov partizánov, projekt Ihriská Petržalka), školské projekty Nguyen Thi (urbárny dokument), Hakár (vodné domy v zimnom prístave na Dunaji), Lančarič (koncept „reklamných“ portrétov na bdelú kómu) a ďalší.

Richard Brilliant potvrdzuje delikátnosť problému posudzovania. Autor interpretácie a samotná interpretácia môže všeobecne ovplyvniť a dokonca zablokovať percepčnú (recepčnú) schopnosť prímateľa (diváka). Interpretácia predpokladá neústálu výmenu medzi vlastným podmieneným vnímaním a súčastnými idiómy. Tým vstupuje do neustáleho procesu interpretácie, ktorej koniec môže byť otvorený, ale nie samotné pravidlá výkladu. Tie prináležia interpretačnej komunite, ktorá zároveň definuje a formuje problém či nejasnosť. Døkument1 (kniha, magazín o fotografii) môže byť otvorenou príležitosťou na diskusiu, dialóg širšej odbornej komunity a uvažovaním nad možnosťami interpretácie slovenskéj dokumentárnej fotografie. Sám „otec“ projektu Ján Viazanička v príjemnej vianočnej atmosfére vyjadril svoje pevné odhodlanie pokračovať ďalej, sprístupniť publikáciu školám, kultúrnym inštitúciám ako umenovedný materiál. S touto ideou súhlasím, preto som sa stal „kmotrom“ Døkumentu1.

knihu døkument1 - magazín o fotografii si viete stiahnuť tu.

– – –

Recenzia bola uverejnená vo FOTONOVINÁCH číslo 50 / 2020. Celé číslo FOTONOVÍN si viete pozrieť a prečítať: tu.