Gabriel Kuchta

Gabriel Kuchta (1990) je jedným z interných fotoreportérov českého Denníka N, no jeho fotografie sa pomerne často dostávajú aj do jeho rovnomenného slovenského online vydania. Dva semestre študoval v ateliéri Laboratórium fotografie Ľuba Stacha na VŠVU, kam bol prijatý na základe súboru o spustošených židovských cintorínoch. Počas štúdia dostal ponuku absolvovať stáž v denníku SME. Práca fotoreportéra ho natoľko pohltila, že sa z VŠVU nechal vyhodiť. V SME pôsobil v rokoch 2010 – 2018. Následne ho prijali do začínajúceho českého Denníka N (2018), kde pracuje dodnes. Hovorí o sebe, že nefotí pre slávu. Za úspech považuje to, že sa fotografiou živí.

Ako, kedy a prečo si začal fotografovať?

S fotením som začal na gymnáziu. Pôvodne som chcel točiť dokumentárne filmy, ale nemal som potrebné peniaze na nákup kamery. Začal som teda fotiť na bratov fotoaparát a už som pri tom zostal. Fotografia bola pre mňa predovšetkým zábava, s fotoaparátom som sa túlal po okolí a fotil ruiny, ako napríklad židovský cintorín, rozpadnuté družstvo, fabriku. Chcel som fotiť aj miestnych Rómov, ale hanbil som sa. Veľmi ma bavila tmavá komora, všetky tie pokusy a následné prekvapenie, čo z toho vylezie. Dokonca ma na základe týchto pokusov zobrali na VŠVU. Dnes ma teší, že vďaka fotografii sledujem dôležité udalosti z prvého radu. Veľmi si to vážim. Mám vďaka fotografii možnosť veľa zažiť, vidieť, naučiť sa a dokonca aj zistiť nové veci o sebe samom.

Čo si o sebe samom vďaka fotografii zistil?

Nechcem fotografii pripisovať nejaké magické vlastnosti. S fotografiou som postupne dospieval a dúfam, že to tak bude aj naďalej. Mám v živote veľké šťastie, fotografia ma učí pokore, empatii, pomáha mi zbavovať sa predsudkov, ale ukazuje mi aj moje temné stránky.

Aký druh fotografie je tvojou srdcovou záležitosťou a prečo?

Dokumentárna fotografia, tej by som sa chcel v budúcnosti venovať. Je mi blízka, pretože je o nás, o ľudoch, je to akýsi nekonečný príbeh. Obdivujem všetkých, ktorí dokážu robiť dokument, ich odhodlanie a trpezlivosť. Nie je to ani tak o fotení, skôr o tom, ako sa dostať bližšie k ľuďom, vstupovať do ich životov. Neviem, či to dokážem, okrem iného to aj dlho trvá. Je to úplný protiklad novinárskej práce.

Ktorý z fotografov je pre teba a tvoju tvorbu najdôležitejší a prečo?

Nemám svoju vlastnú tvorbu, som lenivý. Veľa času trávim v práci a väčšinou dostávam zadania z redakcie. Obľúbených fotografov mám veľa, nie je jednoduché z nich vybrať. Páči sa mi James Nachtwey. Aj preto, že fotí na "streďák" a nepotrebuje žiadne objektívy s pevným ohniskom, Leicy a podobne. Mám rád Sebastião Salgada, pretože je systematický a ide do hĺbky. Do tretice obdivujem Josefa Koudelku, ktorý dokumentu odovzdal celý život. Poznáš jeho Deníky? Veľmi zaujímavé čítanie. Sledujem všetky slávne mená zo svetových redakcií a ich prácu. Som veľmi vdačný Vladkovi Šimíčkovi z Denníka N, ktorý ma zavolal do novín a všetko mi ukázal.

Už dlhé roky pracuješ pre médiá. Fotoreportér musí zvládať rôzne techniky, reagovať na aktuálnu situáciu a rýchlo sa prispôsobovať prostrediu. Aké vlastnosti by nemali chýbať vo výbave fotoreportéra?

Prvú fotku mi uverejnili v denníku SME v roku 2010, takže je to iba trinásť rokov. Ako hovoríš, je potrebné vedieť správne reagovať, byť rýchly a pohotový, vedieť predvídať situáciu. Zároveň musím rešpektovať ľudí, ktorých fotím, a mal by som vedieť premýšľať v kontexte daného príbehu. Je to taký súbor viacerých drobností, každú z nich používam v rôznych situáciách. Základom sú dobré oči, technika a to ostatné sa dá naučiť. Je dobré vedieť čo, ako a prečo fotím. Aby to malo hlavu a pätu.

Máš tieto vlastnosti, alebo ti niektorá chýba?

Chcel by som lepšie oči a viac talentu. Inak si myslím, že som vybavený celkom slušne, možno by som mohol byť trpezlivejší.

Fotenie štandardných denníkárskych udalostí ako tlačové konferencie, či zasadnutia vlády sa po dlhšom čase stáva strereotypné. Ako bojuješ so stereotypom pri tvojej práci?

Ja som, našťastie, tlačovky, zasadnutia vlády, či podobné udalosti často nefotil, posledné roky takmer vôbec. Pre redakciu fotím všetky aktuálne udalosti, posledných niekoľko mesiacov to boli hlavne reportáže k prezidentským voľbám, predtým sme boli pár týždnov na Ukrajine, priebežne som fotil rôzne demonštrácie, politiku, nedávno samit EÚ, často vytváram portréty k rozhovorom – čiže všetko, čo noviny potrebujú. Keď sa na nejakom zadaní pristihnem pri stereotype, zvyčajne urobím, čo je potrebné, taký slušný štandard, a potom sa snažím pohrať s kompozíciou, perspektívou alebo technikou. Niekedy stačí vymeniť objektív za taký, ktorý sa napríklad na tlačovke bežne nepoužíva. Občas to vyjde, občas nie.

Určite poznáš množstvo kolegov, ktorí pracujú pre zahraničné redakcie. Dá sa napríklad porovnať práca fotoreportéra v Nemecku s prácou fotoreportéra na Slovensku alebo v Česku? V čom je ich práca ľahšia, lepšia, profesionálnejšia (ak je)?

Hlavný rozdiel medzi zahraničím a nami je podľa mňa v mediálnom štandarde. Na západe médiá disponujú iným rozpočtom. Už keď porovnáme situáciu v Česku a na Slovensku, môžeme vidieť veľký rozdiel. V praxi to znamená, že redakcie majú viac financií na zahraničné cesty, na dlhšie pobyty, alebo napríklad aj na fixerov a podobne. Vďaka tomu môže mať fotograf viac času na samotnú prácu. Ale záleží aj na redakcii. Pracujem v českom Deníku N a nemožem sa stažovať, máme od redakcie veľkú podporu na každej pracovnej ceste. Vždy máme k dispozícii potrebné financie, ako aj ostatné veci. Napríklad naša pani riaditeľka Eva nám zohnala za niekoľko dní po začiatku ruskej invázie ochranný materiál. Vtedy to bolo prakticky nemožné. Redakcia nám poskytuje pomoc vo forme vybavovania rôznych akreditácií, povolení, či zháňania potrebných informácií. Tie je niekedy jednoduchšie zisťovať z redakcie ako priamo v teréne. Keď pracujem, viem, že mám za sebou ľudí, ktorí mi pomáhajú a povzbudzujú ma. Je to tímová práca.

Už je to skoro rok od vypuknutia vojny na Ukrajine. Ty sám si niekoľkokrát na Ukrajinu vycestoval, aby si zaznamenával udalosti priamo na mieste. Ako si sa pripravoval na prvú cestu do tejto vojnou zužovanej krajiny?

Keď to vypuklo 24. februára ráno, nebol veľmi čas na prípravu. V redakcii sme sa poradili, s kolegom Moláčkom sme sadli do auta a vyrazili na cestu. Vtedy tam už boli kolegovia zo slovenského Denníka N – Vladimír Šimíček a Mirek Tóda. Plánovali sme sa dostať na hranice s tým, že uvidíme, ako sa bude vyvíjať situácia, a zrazu sme boli v Kyjeve. Nemali sme so sebou dokopy nič, preto sme sa ani nepúšťali do žiadnych veľkých akcií. Priebežne sme sa rozhodovali podľa situácie, snažili sme sa zaznamenať, ako sa Ukrajinci pripravujú na prípadný postup ruských vojsk. Dodnes ma mrzí, že sme nemohli fotiť na blokpostoch, na ktorých to bolo na začiatku miestami až bizarné – chlapi s poľovníckymi puškami alebo s vidlami stáli pri ceste a kontrolovali autá, strhávali značky, blokovali cesty všetkým možným, vrecami s pieskom, žigulíkmi, traktormi, spílenými stromami a podobne. Cesta z Ľvova do Kyjeva nám vďaka tomu trvala dva dni, hoci je to len približne 500 km. Už vtedy sa nedalo prejsť cez Irpiň, preto sme ho museli obchádzať cez južnú trasu z Odesy. V Kyjeve nám pomohla slovenská ambasáda. Prihovorili sa za nás kolegovia zo slovenského N-ka, aby nám pomohli s ubytovaním. Na zemi, po gaučoch tam spali viacerí ľudia, utečenci z Blízkeho východu alebo novinári z iných krajín. Ak si dobre pamätám, tak slovenská ambasáda bola evakuovaná ako predposledná, potom už v Kyjeve zostali len Poliaci. Vtedy nám zas pomohol fotograf Standa Krupař, ktorý zohnal byt od nejakej známej. Priamo v Kyjeve sme boli len pár dní, možno päť, nepamätám si to už presne. Pracovali sme každý deň, dokumentovali sme následky ostreľovania, boli sme za ranenými vojakmi v nemocnici v Brovaroch, snažili sme sa zachytiť atmosféru v meste. Išlo o bežné reportovanie o tom, čo sa práve dialo, na hĺbkové reportáže nebol veľmi priestor. Bál som sa, že Rusi obkľúčia Kyjev a nebudeme sa mať ako dostať von. Vtedy sa tam dalo dostať len tou južnou trasou. Nikto nevedel, ako dlho bude ešte voľná. Každý večer a ráno sme diskutovali, kedy odísť.

Prešiel si nejakými špeciálnymi tréningami/školeniami?

Áno, nedávno som sa zúčastnil školenia, kde som sa s ďalšími fotoreportérmi a reportérmi naučil, čo robiť v prípade rôznych zranení a ako pracovať v krízových oblastiach alebo situáciách. Naučili sme sa základné veci, ako používať turniket, rôzne obväzové techniky, alebo aj to, ako a kde sa najlepšie skryť.

Poznal si prostredie na Ukrajine už z minulosti? Mal si tam nejaké kontakty?

Na Ukrajinu najčastejšie jazdím s kolegyňou Petrou Procházkovou, ktorá tam chodí pravidelne od roku 1990. Má výborný prehľad a kontakty. Ja osobne som tam bol v minulosti tiež párkrát, takže to pre mňa nebolo neznáme prostredie. Je to, samozrejme, veľká výhoda, ale občas to može byť trochu osobnejšie, napríklad keď zomrie niekto, koho si poznala. O to je pre mňa silnejšie, keď zistím, že tí, ktorých som na Ukrajine stretol, stále žijú. Nedávno na sociálnych sieťach kolovala fotka ukrajinského vojaka v zákope, čítajuceho knihu od historika Timothy D. Snydera (Pozn. autora: vojak čítal knihu „Cesta k neslobode“, ktorá analyzuje transformačné procesy na Ukrajine, v Európe a Rusku v období rokov 2011 až 2016). Zistil som, že to je Oleksandr, ktorého sme v roku 2019 stretli vo Svitlodarsku, čo je mesto za Bachmutom, neďaleko od Debaltseve, žil tam so ženou a dvomi deťmi. Na sociálnych sieťach som v kontakte napríklad aj s Lechom, ktorý mal 22 rokov, keď ma v roku 2019 zobral do zákopu pri dedine Zolote, kúsok za Popasnou. Má ženu a dieťa, v máji bol ranený, ale bojuje ďaľej.

Čo ťa vojna na Ukrajine naučila? Čo ti dala a čo ti, naopak, zobrala?

Ruská vojna na Ukrajine ma naučila to, že je možné úplne všetko, že sa ľudstvo veľmi nepoučilo, že ľudia sú neuveriteľné hovädá. Na druhej strane je potrebné spomenúť množstvo ľudí, hrdinov, schopných konať neuveriteľné dobro. Bohužiaľ, tá skaza a smrť už je vykonaná a nekončí to. Nie je to, samozrejme, žiadna novinka, ale párkrát sa ma to tam dotklo celkom intenzívne. Ako napríklad v prípade pani, ktorá sa starala o svoju nevládnu sestru, žili spolu v dvojizbovej chalúpke. Rusi ju zastrelili na priedomí, jej sestra o niekoľko dní zomrela od hladu a zimy. Ich telá zostali ležať na zemi týždne, až kým Buču neoslobodili. Jednu našli v kuchyni pod stolom, druhá ležala medzi dverami.

Máš rodinu? Ako na nich vplýva fakt, že sa neustále vraciaš na Ukrajinu a vystavuješ sa riziku?

Myslím, že nikoho z mojej rodiny neprekvapilo, že chodíme na Ukrajinu aj teraz, v čase tejto veľkej invázie. Nemám vlastnú rodinu. Moji rodičia a súrodenci sa o mňa viac obávali v prvých dňoch konfliktu, keď nebolo jasné, ako to dopadne. Vedia, že si dávam pozor.

Z hľadiska poisťovní je v súčasnosti Ukrajina najnebezpečnejším miestom na svete. Uvažuješ niekedy o rizikách spojených s pobytom a tvojou prácou v tejto krajine? Akému najväčšiemu riziku si bol do dnešného dňa vystavený?

Snažíme sa riziku vyhýbať preventívne. V prvých týždňoch a mesiacoch napríklad nebolo veľmi bezpečné jazdiť v noci, dobré je nebývať blízko možných cieľov ruských rakiet, akými sú objekty akejkoľvek infraštruktúry, vládne budovy a podobne. Nikdy nevieš, kam to padne. Na miesta blízko frontu je lepšie chodiť s miestnymi. V žiadnej extrémne nebezpečnej situácii som sa, naštastie, neocitol. Dávnejšie na fronte po nás pálil snajper, ale stačilo sa schovať a utiecť. Občas padne raketa blízko, občas až veľmi blízko, ale zatiaľ sme mali štastie. Nedá sa to ovplyvniť, dopredu nikto nevie, kam rakety dopadnú. Navyše od začiatku tejto veľkej ruskej invázie som priamo na fronte ešte nebol.

Antonín Kratochvíl v rozhovore, ktorý sme spolu robili pred niekoľkými mesiacmi, tvrdil, že dnes fotoreportér nemá šancu dostať sa na prvú líniu. Je to pravda?

Kratochvíl je legenda vojnovej fotografie. Ja som bol niekoľkokrát na Ukrajine. Tažko sa k tomu môžem vyjadrovať. Podľa toho, čo som videl, tak niečo možné je, záleží na konkrétnom mieste. Niečo sa vybaviť dá. Je na to potrebné mať povolenie od armády, priame kontakty v jednotkách. Podľa mňa sú však miesta, kam nemá zmysel chodiť. Napríklad nevidím dôvod chodiť do zákopov na miesta, kde Rusi vkuse pália delostrelectvom. Nie je tam veľmi čo fotiť, respektíve by tam bolo treba pracovať dlhší čas, aspoň pár dní, a to je už veľká záťaž aj pre vojakov, ktorí by sa o nás museli starať. Veľmi doležitú prácu v prvej línii urobili ukrajinskí fotografi Evgeniy Maloletka a Mstyslav Chernov v čase, keď Rusi dobýjali Mariupol. To, čo dokázali, je obdivuhodné, sám netuším, ako by som sa zachoval v ich situácii. Dôležité je tiež dokumentovať vplyv vojny na obyvateľstvo. Robíme to aj my a tvorí to väčšinu produkcie vo všetkých médiách. Napríklad The New York Times tam má viac tímov, reportéri a fotografi majú podelené témy a rotujú, niekoľko týždňov sú na Ukrajine a potom zasa doma. Aj veľké agentúry sa snažia pokrývať všetky aspekty vojny.

Kratochvíl tvrdí, že fotoreportéri dnes, predovšetkým tí, ktorí sú embedovaní k armáde, podliehajú kontrole a cenzúre. Stretol si sa s cenzúrou aj ty? V akej podobe?

Ja som embedovaný nikdy nebol, takže len z počutia viem, ako to zhruba funguje. Je jasné, že nejaká kontrola spočíva už v tom, kam vás armáda vezme a kam nie. Doležité je o tom jasne informovať čitateľa a nevytvárať na základe pobytu s armádou celkový obraz o konflikte. Avšak ako súčasť celkového príbehu to može byť užitočná skúsenosť. Ukrajinci, samozrejme, dávajú pozor na to, čo sa kde odfotí alebo natočí, pustia ťa len tam, kam chcú, vedia tak, kde si a čo tam robíš. Je to nevyhnutné kvôli tomu, aby neboli prezradené ich pozície a podobne. S obmedzovaním nezávislej práce médií som sa stretol napríklad v Bielorusku. V roku 2020, keď tam boli veľké protesty po posledných prezidentských voľbách, ma nepustili ani z tranzitnej zóny na letisku. Neumožnili mi vstúpiť do krajiny. V Turecku nás zasa celý deň držali najprv na vojenskej základni a potom na policajnej stanici. Nič nám nepovedali, nič nám nevzali, nič nezmazali, len nás bez vysvetlenia zadržiavali.

Kto ti edituje fotografie? Kto robí finálny výber toho, čo je nakoniec použité v médiách? Stalo sa ti, že ti redakcia odmietla nejakú fotografiu uverejniť?

Fotky si editujem sám a to, čo dám z ruky von, je publikovateľné a aj sa používa v novinách. Neviem si predstaviť, že by mi niekto zakazoval publikovať nejaké fotografie. Iná vec je diskusia o fotografiách v prípade, keď je potrebné rešpektovať ľudskú dôstojnosť. Napríklad som nezverejnil niekoľko fotografií z Buče. Boli na nich zohavené telá. Vybral som len tie, na ktorých síce mohol čitateľ vidieť telá, ale ktoré boli vytvorené s rešpektom k obetiam tak, aby to nebolo prvoplánovo brutálne. Rozhodoval som sa až po ich vytvorení, na mieste sa snažím fotiť všetko, čo sa dá, rozhodujem sa až neskôr pri editácii. Nemám jasnú odpoveď na to, podľa čoho sa rozhodujem, aj cez covid som si dával pozor, aby moje fotky boli dôstojné. Málokto z nás by asi chcel vidieť seba alebo svojich blízkych v zúboženom stave v novinách. Iná situácia je, keď ľudia chcú svoje utrpenie ukázať svetu, avšak stále je to o rešpekte. Niekto nechce byť fotografovaný, keď plače, iný človek nám ukáže svoje trápenie najviac ako môže. Väčšina fotoreportérov to cíti, vieme to odhadnúť.

Vediac o tom, že každé médium má svoju agendu, čím by si argumentoval, ak by niekto spochybňoval reálnosť tvojich fotografií?

To by záležalo na konkrétnych pochybnostiach, ale vo všeobecnosti sa mi zdá, že dnes už sa nehovorí až tak o tom, či je fotka manipulovaná. Skôr sa manipuluje kontext, v ktorom je použitá. Veľa vecí, ktoré fotím, sú jasne zadokumentované z mnohých zdrojov. Napríklad Buča, o ktorej sa ruská propaganda snaží šíriť klamstvá. Je to ďalšia z vecí, ktoré ma naučila vojna na Ukrajine – že sú aj veci, ktoré sú čiernobiele.

Čo hľadáš, keď sa pozeráš cez hľadáčik svojho fotoaparátu?

To, čo všetci, ten slávny „rozhodujúci moment“. V realite sa skôr snažím o to, aby som tam mal niečo podstatné, aby som mal v hľadáčiku ten príbeh.

Čo chceš, aby tvoje fotografie komunikovali? Ako chceš, aby boli vnímané?

Je to trochu klišé, ale ja som reportér. Pracujem tak, aby moje fotografie boli pravdivé, aby ukazovali realitu v zaujímavých súvislostiach.

Čo najviac ovplyvňuje to, ako fotíš?

Najviac ma ovplyvňuje okolie a situácie, ktoré práve fotím. Každé miesto na mňa nejako vplýva, nehovorím, že to nutne dokážem preniesť aj do svojich obrázkov, ale to nakoniec ani nie je podstatné, dôležitý je príbeh. Skrátka sa snažím chodiť s otvorenou hlavu. Technicky som, samozrejme, tiež ovplyvnený tým, ako sa fotí vo svete – trendy sa menia, niektoré sú lepšie a z tých sa snažím priučiť. Tieto trendy úzko súvisia s vývojom techniky. V prípade novinárskej fotky by sa však nemalo príliš maľovať vo Photoshope. Baví ma študovať rôzne prístupy k svetlu, rád sa pozerám napríklad na obrazy holandských majstrov, ale páči sa mi aj súčasná módna fotka.

Vojna je absolútna hrôza a šialenstvo. Pýtaš sa sám seba pred cestou, prečo tam ideš? Je to o vzrušení? Dobrodružstve? Napokon aj strach vie byť vzrušujúci...

Nikdy som nad tým takto nepremýšľal, nabudúce to skúsim. Pre mňa je úplne prirodzené, že tam idem. Veľmi by ma mrzelo, keby som nemohol. Je to moja práca a vybral som si ju hlavne preto, aby som mohol reportovať z krízových oblastí. Nepovedal by som o sebe, že som dobrodruh. Vážim si, že môžem podať svedectvo o tom, čo sa vo svete deje. Strach zatiaľ viac objavujem, akoby som ho hodnotil, zatiaľ ma skôr irituje. Dôležité je, aby som nepokazil prácu a aby sa kvôli mne nestalo niečo mojim kolegom. To by ma mrzelo najviac.

Ako je možné vytvárať fotografie plné súcitu v nehumánnej vojne? Nie sú v juxtapozícii s ľudskou náturou?

Neviem veľmi, čo je ľudská nátura, ale zjavne sú ľudia schopní všetkého. Brutalita jedného spôsobuje utrpenie inému. Ja pracujem s tým, čo vidím. Keď sú niektoré moje fotografie humánne, tak ich takými robia konkrétni ľudia alebo situácie, pristupujem k tomu s rešpektom. Niekedy mi je z toho zle, preciťujem to a súcitím s tými, ktorí sú dotknutí vojnou, lenže dej sa odohráva ďalej aj bez môjho súcitu.

Nad čím premýšľaš, keď opäť prekročíš hranicu svojej rodnej, mierovej krajiny?

Teším sa do svojej postele, v ktorej potom premýšľam, kedy by som mohol vyraziť znovu naspäť. Často sa pár dní po návrate čudujem nad tým, aké malichernosti tu doma v teple a pohodlí riešime. Som veľmi vdačný za to, kde žijem.