Juraj Bartoš

Ide mu o zachytenie atmosféry a kultúry určitej doby. Trpezlivo ju zaznamenáva v cykloch Obchodná ulica (1985-89), Móda ulice (od 1980), v projektoch Fragmenty civilizácie (1985-88) alebo Petržalka (1977-83). Vďaka nim zisťujeme, ako sa nebadane a predsa zásadne mení prostredie, v ktorom žijeme a ako sa meníme my. Jeho fotografie sú svedectvom, príbehom – o nás. Niekedy je ten príbeh viac, inokedy menej úsmevný. „Mám rád fotografie, ktoré mi podávajú informácie o minulých časoch. To je aj moja ambícia,“ hovorí.

Ako si spomínaš na roky tvojho detstva?

V detstve som veľa kreslil. Kresbami a textom som zaplnil hrubý zošit. Boli to vymyslené príbehy Miša a Gaba a ich putovanie po Afrike. Inšpiroval ma príbeh Hanzelku a Zikmunda. Veľa som tiež športoval. Na našej ulici sme mávali bežecké preteky. Od zastávky po zastávku trolejbusu bola vždy jedna etapa. Bol som dobrý bežec. Vo veľkej záhrade nášho domu boli dva tenisové kurty. Pri každom bol vodovod, lebo antuka sa musela v lete trochu polievať. V zime sme si na nich urobili klziská a hrávali sme hokej. Rád som jazdil na bicykli. Hlavne na prázdninách u starých rodičov v Čechách. Bol som exemplárne zlý chlapec.

V škole som obchodoval s otcovou muníciou. Otec si doma po poľovačke obnovoval náboje do brokovnice. Vo vystrelenej nábojnici vymenil kapslu, nasypal pušný prach, vložil štuplík, nasypal broky, vložil koliesko, aby sa broky nevysypali a na špeciálnom prístrojčeku nábojnicu z hrubého papiera uzavrel. Najväčší dopyt medzi spolužiakmi bol po kapsliach. V tom čase sa predávali do zvláštnych pištolí aj podobné malé náboje, ktoré sme volali poplašniaky. Myslím, že sa používali pri pretekoch ako signál na odštartovanie pretekárov. Kedysi chodili zo stanice električky do mesta cez Štefánikovu ulicu. Boli s otvorenými plošinami na prednej aj zadnej časti. Dalo sa do nich naskočiť aj za jazdy. S tými kapslami som si vymyslel hru, pri ktorej som využíval električky. Na Štefánikovej ulici bola zastávka pred Leninovým múzeom. Tam som položil na koľajnicu rad asi desiatich kapslí. Potom som rýchlo naskočil do električky, ktorá smerovala na stanicu. Na ďalšej zastávke na križovatke pod stanicou som stihol naskočiť na električku, ktorá smerovala opačným smerom na Štefánikovu ulicu. Stál som vedľa šoféra, keď električka nabehla na moje kapsle. Ozvala sa dávka ako zo samopalu. Šofér strašne nadával. Kričal, že keby chytil toho zloducha... Netušil, že zloduch stojí vedľa neho. Kedy končí detstvo? Katarína, moja manželka, hovorí, že som z puberty ešte nevyrástol.

Fotografovať si začal v ranej mladosti. Prvú samostatnú výstavu si mal už ako 21 – ročný. Čím ti fotografia učarovala?

Narodil som sa v roku 1944 a prvú samostatnú výstavu som mal ešte pred maturitou v Galérii mladých v roku 1965. ŠUP-ka za viac ako 70 rokov zmenila názov niekoľkokrát. Aj dnes má už iný, ale myslím, že nikto z jej študentov počas histórie školy nemal samostatnú výstavu v nejakej galérii ešte počas štúdia. Na školu som išiel s jasnou predstavou, že sa chcem venovať fotografii aj po maturite. Fotografoval som od detstva. Už ako malému chlapcovi sa mi páčilo, ako to, čo prešlo sklíčkom na film, sa následne zjavilo vo vývojke. Nič úžasnejšie som nepoznal.

Aké boli tvoje fotografické začiatky? Pamätáš sa ešte na svoju prvú publikovanú fotografiu? Čo bolo jej obsahom?

Neviem, či má význam zaoberať sa mojimi prvými fotografiami, ktoré som robil v detstve s fotoaparátom môjho otca niekedy počas prázdnin, alebo tými, ktoré som robil s mojím prvým fotoaparátom. Volal sa Altisa Box. Bola to bakelitová krabička, na ktorej sa dali nastavovať len dve clonové hodnoty. Čas bol konštantný. Podľa všetkého 1/100 sekundy. Bolo tam koliesko, pomocou ktorého sa jeho značka dala presúvať z čísla 8 na číslo 11. Nevedel som, že sú to clonové čísla. Nabil som prvý film a keď som išiel odfotiť svoju sestru, tak som odmeral približne osem metrov a značku toho kolieska som nastavil na číslo 8.

Zachovalo sa mi z tej doby zopár negatívov, ktoré som nafotografoval dvojakou zrkadlovkou Flexaret. Fotografoval som život okolo nášho domu a tmavú komoru sme mali v kúpeľni u Petra, ktorý býval o poschodie nižšie. Spomínam si, ako sa nám prvý film nepodarilo vyvolať. Nevedeli sme, že to musíme robiť v úplnej tme. Do vyvolávacieho tanku sme ho namotávali pri červenom svetle a keď sme ho vytiahli z ustaľovača, boli sme sklamaní, že bol celý čierny. Na mojej profilovej výstave v Slovenskej národnej galérii visela pri vchode fotografia z toho obdobia, na ktorej bol chlapec strieľajúci z gumipušky.

Vážnejšie som sa začal fotografiou zaoberať až počas štúdia na ŠUP-ke. Prvú fotografiu som mal uverejnenú v časopise Mladá tvorba. Bolo to zátišie z Botanickej záhrady.

Počas tvojej vyše 50-ročnej umeleckej dráhy si realizoval tisíce snímok, viacero tematicky rôznorodých cyklov. Čo je tvoje kritérium kvalitnej fotografie?

Ktorá je podľa mňa kvalitná fotografia? Tá, ktorá ma osloví. Pri ktorej zbadám, že nebola vyhotovená preto, aby sa jej autor nasilu prezentoval. Ale rešpektujem, že moje kritériá nemusia byť všeobecne platné. Na jednej vernisáži mi jeden človek povedal, že kdesi na kopaniciach je fotografujúci poštár. Roznáša po chalupách v kopcoch nielen poštu, ale nevládnym starým ľuďom donesie aj nákup. Dokonca aj nejakého dedka oholí. Na krku nosí Leicu a fotografuje ľudí a prostredie, v ktorom žijú. Nemá ambície tie fotografie ukazovať na verejnosti. Fotografuje len pre seba, ako som to kedysi robil ja. Musia to byť fantastické fotografie. Škoda, že nemôžem šoférovať. Hneď by som sa tam vybral a pozrel si tie fotografie.

Ktorí fotografi sú v tvojich očiach výraznými osobnosťami a ich videnie je ti najbližšie?

Ach, to je veru ťažká otázka. Je mi blízky Stano Pekár. Chcel som si pomôcť, aby som si osviežil pamäť, tak som klikol na Wikipédiu, ale nenašiel som ho tam. Nie je tam ani moje meno. Viliama Malíka som poznal osobne, nerobil výtvarnú fotografiu. Dokumentoval dobu. Mám rád fotografie, ktoré mi podávajú informácie o minulých časoch. To je aj mojou ambíciou. Fotografujem, ako som už viackrát povedal, pre dnes ešte nenarodených. Páčila sa mi výstava fotografií o Rusínoch Tomáša Leňa a Jozefa Ondzíka. Ja si cením fotografov, ktorí nerobia fotografie s ambíciami presadiť sa a upozorniť na seba. Taká bola Vivien Mayer, Tono Podstraský, Gustav Aulehla. Dnes sa aj na školách uprednostňuje konceptuálna fotografia. Fotografie musia byť predovšetkým zaujímavé, aby boli ocenené odbornou verejnosťou.

Ako zasiahol technologický vývoj do tvojho života ako fotografa?

Bol som prvý, kto publikoval digitálnu fotografiu v časopise a propagoval som tú možnosť v rozhovoroch s kolegami (napriek ich posmeškom) netušiac, že ma nová technológia odstaví od práce, ktorú som mal celkom rád. Živil som sa pred „rozbehnutím“ digitálnej fotografie fotografovaním architektúry. Nebolo mi jedno, či fotografujem o pol dvanástej, alebo o dvanástej. Často som fotografoval z plošiny, ktorá ma zdvihla do ideálnej pozície. Dnes si moji bývalí klienti fotografujú veci sami, aby ušetrili za môj honorár.

Po škole si pracoval ako fotograf v ZOO, pre Oravskú galériu v Oravskom Podzámku, v týždenníku Beseda, neskôr ako odborný fotograf v nemocnici na Kramároch, fotil si aj módu pre časopisy či architektúru. Čomu ťa práca v týchto rozličných prostrediach a situáciách naučila? Ktorá bola pre teba najnáročnejšia a prečo?

Po maturite, nebolo to až tak dávno, čo boli ulice polepené plagátmi na moju výstavu v Galérii mladých, som sa zamestnal v Slovenskom národnom múzeu u archeológov ako kreslič. Neviem, prečo ma ani rodičia nenabádali, aby som si ešte počas štúdia našiel miesto fotografa na nejakom pracovisku. Niekoľko týždňov som kreslil v presnom merítku maličké fragmenty z vykopávok. Kresbička musela byť absolútne tej istej veľkosti, ako nejaký čriepok. Vydržal som tam krátko, kým som si našiel miesto v ZOO. Ale aj tam som pracoval ako propagačný výtvarník a fotil som len zriedka. Spomínam si na jednu príhodu, keď som mal vyhotoviť návrh na veľkoplošnú reklamu ZOO. Nakreslil som vymysleného živočícha so šiestimi nohami. Riaditeľ, známy odborník v zoológii, skoro skolaboval a od tej chvíle som to tam nemal ľahké. Bratislava mi začala liezť na nervy a zatúžil som po živote v inom prostredí. V predstave podfarbenej romantikou som si našiel pracovisko v Oravskej galérii, ktorá bola v tom čase v Oravskom Podzámku priamo pod Oravským hradom. Po krátkom čase mi však Bratislava začala chýbať. Priatelia, možnosti vyžitia... Hneď ako sa uvoľnilo miesto fotografa v časopise Beseda, vrátil som sa do Bratislavy. Pôsobil som tam vyše päť rokov, až do zániku časopisu. Následne som hľadal nové zamestnanie. Zamestnal som sa na Urologickej klinike s predstavou, že len na krátky čas, kým si nájdem niečo iné. Zotrval som tam však vyše tridsať rokov. Každé z tých zamestnaní bolo náročné vždy na začiatku, kým som si osvojil všetky potrebné zvláštnosti a špecifiká, ktorými sa líšilo od tých predchádzajúcich. Asi najnáročnejšia bola práca na klinike. Dosť dlho som si zvykal na fotografovanie otvoreného ľudského tela na operačnom stole. Prvý raz, keď som bol na sále, som ešte fotografovať nemusel. Posadili ma do kúta, aby som videl, ako operácia prebieha. Nevidel som kvapku krvi, len som počul povely a štrnganie nástrojov. Takmer som omdlel pri predstave, že tam kúsok odo mňa niekomu otvárajú brucho.

Viackrát v živote sa ti stalo, že bol tvoj archív zničený. Roky práce boli zrazu preč. Ako sa ti podarilo prekryť pocit prázdnoty z tejto straty?

Pracoval som päť rokov v časopise Beseda. Bol to týždenník, ktorý vydávalo Pôdohospodárske vydavateľstvo. V každom čísle musela byť reportáž z nejakého JRD. Za tých päť rokov som pobehal skoro celé Slovensko. Okrem povinných fotografií som si fotografoval veci pre seba. Časopis v roku 1972 zanikol a ja som mal starosti s hľadaním nového zamestnania. Keď som si po pár dňoch prišiel po svoj archív, povedali mi, že všetky moje negatívy pri upratovaní hodili do smetí. Niekoľko dní som potom chodil takmer v bezvedomí. Druhýkrát to bol tiež môj archív negatívov - asi po piatich rokoch zhromažďovania výsledkov mojej práce. Fotografoval som vtedy pre Urologickú kliniku na Kramároch, ale tmavú komoru som mal vo výskumnom laboratóriu v areáli Detskej nemocnice, dole v meste, na Duklianskej ulici. Ak niekedy potrebovali neočakávane a urgentne nafotiť niečo zaujímavé na operačnej sále, kým som prišiel na Kramáre, bolo už zväčša neskoro. Preto mi zriadili tmavú komoru priamo na klinike. V jeden piatok som si priniesol plné krabice negatívov do prázdnej miestnosti a položil som si ich na dlážku. V pondelok, keď som prišiel ku dverám tej miestnosti, som s hrôzou zbadal, že spod nich vyteká voda. Pravdepodobne to bola zlomyseľnosť toho, kto mi musel uvoľniť tú miestnosť. Zapchal odtok na umývadle a pustil vodu, od ktorej nasiakli negatívy v krabiciach a navzájom sa zlepili.

V období socializmu sa ti podarilo vycestovať do zahraničia. Taliansko, Rusko, USA, Francúzsko. Nerozmýšľal si o tom, že by si sa v cudzine natrvalo usadil? Ktorá z krajín ti najviac učarovala a kde si sa ako umelec cítil najslobodnejšie?

V Rusku som bol dvakrát. Raz len dva dni v Leningrade cestou do Fínska, ešte za socializmu a druhýkrát už po otvorení hraníc, keď som v Moskve fotografoval na objednávku jedného Švajčiara. Bol som tiež raz v Taliansku a v USA.

O emigrácii som nikdy počas pobytu v cudzine neuvažoval. Moji priatelia v USA sa čudovali, že sa chcem vrátiť. Možno neskôr, keď som mal problémy s komunistami. Po výsluchoch na polícii som trochu ľutoval, že som „vonku“ neostal. Ale neviem, ako by som sa bol býval zmieril s odlúčením od svojich blízkych. Musí to byť ťažké pre tých, čo sa pre to rozhodnú, keď následne nemajú možnosť byť v kruhu svojej rodiny a s priateľmi.

Tie krajiny, kde som istý čas pobudol, sa nedajú navzájom porovnávať. Každá z nich má niečo výnimočné. Všade som sa cítil dobre, lebo tú slobodu som doma nezažíval. V Taliansku som bol dva mesiace. Fotografoval som pre knihu, ktorú dohodlo vydavateľstvo Slovart so Západonemeckým vydavateľstvom. Peniaze na pobyt som si musel vtedy „načierno“ zohnať sám. Honorár, ktorý som dostal až po tretej reedícii tej publikácie (ITALIEN, Taliansko, WLOCHY), mi ledva nahradil moje investície. Spávali sme s manželkou v mojej embéčke. Okrem niekoľkých dní, kedy nám svoj byt za svojej neprítomnosti ponúkol jeden Talian v Gubiu, ktorého som pred cestou stretol v Bratislave. Pýtaš sa, kde som sa ako umelec cítil najslobodnejšie. Asi v USA, nemal som tam totiž žiadne povinnosti. Od Slovartu som mal síce služobný pas s červenou pečiatkou vedľa fotografie s nápisom v ruštine „sluzhebnaya”, no konkrétne povinnosti som nemal. Sedem týždňov som fotografoval len veci, ktoré ma zaujímali. Tá pečiatka však vzbudila u mojich priateľov podozrenie, či tam nemám isté „povinnosti“.

New York, rok 1984, sedem týždňov strávených v najľudnatejšom meste USA. Fotografuješ verejné priestranstvá, známe osobnosti, skryté zákutia, ľudí na ulici. Ako si sa tam dostal a čo ťa na Amerike v tom čase najviac fascinovalo?

Keď mi Bolek Polívka povedal, že môžem s ním ísť na sedem týždňov do USA, podarilo sa mi vybaviť pas od vydavateľstva Slovart. Rok predtým som totiž fotografoval dva mesiace (na klinike mi totiž umožňovali mať aj niekoľko týždňov neplatené voľno) fotografie do knihy Mein Traumland Italien, ktorú Slovart robil pre jedno Západonemecké vydavateľstvo. Napísal som tomu vydavateľovi do Nemecka, že idem do USA a mohol by som tam niečo nafotografovať pre ich prípadný budúci projekt. Poprosil som ho, aby mi napísal, čo si mám všímať a fotiť. On mi odpísal a ja som utekal do Slovartu a povedal, že ten Nemec uvažuje o knihe, do ktorej by som mohol ja v USA niečo nafotiť. Tak som získal služobný pas. Potreboval som ale ešte vízum. S tým mi pomohol sestrin manžel, poznal totiž priateľku brata Václava Havla, ktorý mal kontakty na americkú ambasádu. Keď som mal všetko vybavené, aj apex letenku s návratom o sedem týždňov, Pragokoncert Bolkovi ten zájazd zrušil. Vraj poskytol nevhodný rozhovor nejakému časopisu na „západe“. Odletel som teda sám, s desiatimi dolármi vo vrecku. Zachránil ma hrubý zoznam členov organizácie Servas v USA.

Celé tie dni som fotografoval veci, ktoré ma zaujali. Neviem si teda spomenúť na chvíľu, kedy by som sa necítil ako fotograf. Fascinovalo ma napríklad, že keď som zastavil policajtov a požiadal ich, aby mi zapózovali, oni mi ochotne vyhoveli. V tom čase, za socializmu, to u nás bolo nepredstaviteľné. Videl som na stenách domov originály Keith Harringa, stretol som Jacka Nicholsona počas natáčania jednej scény do filmu Česť rodiny Prizziovcov (1985). Mám pekný portrét Johna Hustona, jedného z najznámejších svetových režisérov, ktorý ten film režíroval. Jeho filmy boli viackrát nominované na Oscara. Režíroval aj film Mustangy (1961) s Marilyn Monroe. Na každom kroku som stretával zaujímavých ľudí a videl zaujímavé veci.

Hovoríš, že si bol v Rusku dvakrát, za socializmu a potom po otvorení hraníc. Zachytávaš obraz krajiny prostredníctvom jej obyvateľov. Z roku 1991 vidíme na fotografiách starých mužov nosiacich hrdo medaily za zásluhy, stanicu plnú ľudí, vojakov. Ako reagovali na to, že ich fotíš? A ako si sa ty v tom prostredí cítil?

Prvý raz som bol v Rusku iba dva dni cestou do Fínska. Bol som len na letisku, odkiaľ som sa taxíkom doviezol na železničnú stanicu. Mal som tam byť len pár hodín, ale predĺžilo sa to nepríjemnou príhodou. Išiel som s dcérou Luciou do Helsínk za mojim najlepším priateľom Petrom, ktorý žije v Belgicku. Letenka do Leningradu, neviem, či sa už vtedy nevolal Petrohrad, a lístok na vlak nás stáli desatinu toho ako priamy let do Helsínk. Na stanici som si pozrel, z ktorej koľaje vlak odchádza. Tam sme si zložili batožinu, sadli na lavicu a čakali na vlak do Helsínk. Keď nastal čas odchodu a vlaku nebolo, išiel som sa pozrieť do haly na zoznam odchodov, či som sa nepomýlil. Cestou som stretol vysokého výpravcu. Povedal som mu, že čakáme na koľaji číslo 8 na vlak do Helsínk. On sa usmial a povedal: „Ja ego otpravil“ (v prekl.: Práve odišiel) a ukázal plácačkou na posledné vagóny v diaľke odchádzajúceho vlaku. Povedal som mu, že na zozname odchodov bola informácia, že ten vlak mal odchádzať z koľaje číslo 8. Neveriacky išiel so mnou do haly a pri pohľade na tabuľu povedal: „Vy dejstviteľno prav.“ (v prekl.: Máte pravdu) Ale to nám už nebolo nič platné. Mám z Leningradu zopár fotiek. Nafotil som tam zopár divákov, či šoférku električky. Druhýkrát som do Ruska vycestoval na objednávku jedného Švajčiara. Požiadal ma, aby som mu nafotil Aziatov v Moskve. Neviem, kde to použil. Dobre mi zaplatil. Aziatov som fotil na trhovisku a hlavne na stanici, keď prichádzali do Moskvy. Nikto na moje fotenie nereagoval nepriaznivo alebo tak, že by mu to prekážalo. Niektorí nechápali, prečo ich fotím. Upodozrievali ma, či náhodou nie som policajt. Báli sa protestovať, lebo nevedeli, kto som.

Fotografoval si mnoho známych osobností hudobnej a divadelnej scény, s ktorými si mal i priateľské vzťahy ako napríklad Bolka Polívku, Mariána Vargu či Magdu Vašáryovú. Kedy považuješ portrét za vydarený?

Dobrý portrét je podľa mňa taký, ktorý prezradí, čo je v človeku. Záleží na tom, či robím portrét na zákazku, prípadne sa s niekym zaujímavým dohodnem, alebo je to portrét, pri ktorom ten fotografovaný netuší, že je snímaný mojím fotoaparátom. Sú aj také vydarené portréty, pri ktorých prebehne niekoľko sekundová komunikácia s neznámym človekom. V tých sekundách vznikne chvíľková sympatia, pri ktorej sa zjaví na tvári človeka výraz, ktorý o ňom veľa vecí prezradí. Raz som na jednej vernisáži zbadal sympatickú tvár. Namieril som na ňu objektív a vyčkal, kým sa pozrie smerom na mňa. V momente, keď sa mierne usmiala, stlačil som spúšť. Ten portrét mám rád a ona ho má už niekoľko rokov na Facebooku ako profilovú fotografiu. Na druhej strane môže byť dobrý portrét aj portrét zlého človeka. Zároveň je portrétovaný vždy spoluautorom fotografie.

Žiješ obklopený ženami. Máš štyri dcéry. Venujú sa tiež umeniu ako ich rodičia?

Sme umelecká rodina. Máme to už v priezvisku ( bARToš ). Môj brat je akademický maliar a významný slovenský konceptualista. Sestra je významná kunsthistorička a bývalá riaditeľka Slovenskej národnej galérie. Moja najstaršia dcéra Lucia dva razy maturovala na umeleckej priemyslovke, jej mladšia sestra Linda strávila päť rokov na VŠVU na oddelení fotografie. Nina je architektka a pedagóg na VŠT. Najmladšia Kristína žije v Grazi a je úspešná grafická dizajnérka.

V pracovni nad stolom máš zavesenú dosku tvojej školskej lavice, ktorú si si po maturite na Strednej umelecko-priemyslovej škole zobral so sebou domov. Čo ťa k tomu viedlo? Spomínaš na tie časy rád?

Rád si pozerám fotografie, pripomínajúce mi obdobia, ktoré už nie je možné zažiť. Niečo podobné cítim, keď sa pozerám na dosku tej lavice. Kresbičky a poznámky, ktoré som na ňu načmáral… Je to veľmi dlhý most času ponad kusom môjho života. Delí ma v tejto chvíli od tých dní, keď som v tej lavici sedával.

Si rodený Bratislavčan, celý život si prežil v tomto meste. Zachytávaš jeho podoby a zmeny v čase. Spomeňme napríklad cyklus Petržalka, Obchodná ulica, Móda ulice, Fragmenty civilizácie. Čo ťa inšpirovalo k tomu, že si tieto témy začal vôbec zaznamenávať?

Bavilo ma fotiť, tak som fotil. K fotografovaniu Obchodnej ulice ma vyzvali priatelia. Chceli protestovať proti jej zbúraniu. Povedali mi, že mi umožnia výstavu mojich fotografií, ktoré by dokumentovali jej pôvab. Keď videli portréty utrápených ľudí, boli dosť nespokojní. Musel som dofotiť usmiate mladé baby.

Ako sa ti páči súčasná Bratislava?

Keď si spomeniem na Bratislavu môjho detstva, zostane mi smutno. Som rád, že som zažil detstvo v tých časoch, a nie dnes. Tie tiché ulice. V zime sneh voňal ako na dedine. Dnes vidím špinavé ulice, stopy po vandaloch. Niekedy mi to nedá - zodvihnem fľašu z chodníka a hodím ju do smetí.

Naposledy si vystavoval v SNG na výstave Tekutá múza venovanej téme alkoholu - tri fotografie z cyklu Tancujúci, ktoré zaznamenávajú atmosféru vinobrania v Modre z roku 1985. Čo rozhoduje v tvojom prípade o tom, kedy stlačíš spúšť?

Čo rozhoduje? Keď fotografujem prostredie, mám dosť času všetko si premyslieť a prípadne sa k vyhliadnutému objektu alebo na dané miesto vrátiť aj inokedy. Jedine keď fotografujem do môjho projektu Móda ulice, stláčam spúšť v momente, keď vidím zaujímavo oblečeného človeka. Väčšinou sú to ženy alebo dievčatá. Neviem, či sa to neprieči môjmu programu dokumentácie doby, v ktorej žijem. Rozmýšľam, či by som nemal fotografovať skôr priemerne a obyčajne oblečených ľudí, aby som teda dokumentoval dobu. Správny okamih musím vystihnúť aj pri fotografovaní portrétu. Keď sa pozerám na tvár, ktorú fotografujem, mení sa. Snažím sa stlačiť spúšť vo chvíli, keď jej výraz prezrádza o človeku to, čo si o ňom myslím.

Istý čas si sa venoval blogovaniu. Prečo si prestal?

Myslím, že som zrazu nemal také témy, ako keď som cestoval. New York, Ibiza, Moskva… Keď niečo naskenujem zo starých negatívov alebo odfotím pár zaujímavých fotografií, s ktorými sa chcem podeliť, zavesím ich na Facebook.

V súčasnosti pracuješ na voľnej nohe. Fotíš vernisáže, pokračuješ v cykle Móda ulice. Na Facebooku pravidelne zverejňuješ archívne aj aktuálne snímky. Teší ťa priaznivý ohlas na tvoju tvorbu?

Samozrejme, veď koho by uznanie netešilo. Na FB však do veľkej miery vešiam fotografie pre moje dcéry a priateľov, ktorí žijú v cudzine.

Keby som bola fotograf – začiatočník a chcela od teba rady ako od barda, aké by si mi dal?

Spýtal by som sa ťa, prečo chceš fotiť. Podľa odpovede by som ti skúsil poradiť. Ja som mal to šťastie, že som sa mohol živiť väčšinou takou oblasťou fotografie, ktorá bola užitočná. Tridsať rokov som fotografoval na Urologickej klinike fotografie, ktoré boli použité v odborných publikáciách a premietané na prednáškach pre medikov. Popri tom som fotografoval architektúru, čo nebola taká dehonestujúca práca, ako keď moji kolegovia pracujúci v redakciách museli za socializmu fotografovať veci, ktoré som ja našťastie nemusel. V minulosti sa profesionál nezaobišiel bez tmavej komory. Dnes stačí mať dobrý telefón, ktorý má fotoaparát, a tablet. Trochu žartujem, no žiaľ veľa ľudí tak rozmýšľa. Je veľkou výhodou, že môžeme technickú stránku fotografie kontrolovať už počas fotografovania a nesprávne expozície okamžite korigovať a zopakovať. Kedysi som musel precízne odmerať expozíciu pomocou expozimetra, spotmetra a pri farebnom filme aj pomocou kolormetra a následne pred objektív nastaviť podľa nameraných kelvinových hodnôt filtre. Dnes má takmer každý digitálny fotoaparát funkciu white balance, pomocou ktorej sa dá okamžite správne nastaviť farebná teplota. Tým, že je technická stránka fotografovania do veľkej miery uľahčená, vie celkom dobrú fotografiu urobiť každý. Aj na klávesnici, na ktorej práve píšem, vie zrozumiteľný text napísať hocikto, ale dobrý text alebo literárny útvar už málokto. Tak to je aj s fotografiou. Veľa ľudí sa cíti byť profesionálmi od chvíle, kedy opustia predajňu s novým fotoaparátom.

– – –

Rozhovor bol uverejnený na stránke www.kaminotes.com