Viki Kollerová

Viki Kollerová (1984) vyštudovala prekladateľstvo a tlmočníctvo na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (2008). Vo svojej fotografickej tvorbe sa od začiatku venuje predovšetkým autoportrétu. Jej prvá samostatná výstava s názvom Na vlastných povrázkoch (2012) skúma limity vnútorného priestoru a hľadá únikové cesty. Motív uväznenia sa objavuje aj v jej ďalšej sérii Stuck (2012), kde čiernobiele akty, tentokrát v prostredí prírody, ukazujú zraniteľnosť ľudskej bytosti. Motívy hry na skrývačku a túžby po harmónii s prírodou rozvíja aj vo svojej ďalšej sérii NoBody (2015). Jej najnovšie práce sú súčasťou výstavy NUDE (2021), ktorú organizuje múzeum fotografie Fotografiska Stockholm.

Viki Kollerová, Foto: Stefan Krauss, 2020

Zo série Silver Island, The Sheperdess, 2020

Ako si sa dostala k fotografii?

Dostala som sa k nej cez stretnutie s mojím dlhoročným partnerom. Najprv to na vzťah vôbec nevyzeralo, no keď som uvidela jeho fotografie, medzi ktorými bolo aj niekoľko aktov, prebudila sa vo mne zvedavosť. Niečo ma na nich veľmi priťahovalo. Až neskôr som si uvedomila, že som ho chcela lepšie spoznať možno práve kvôli tomu, že fotil.

Fotky v tom čase (približne pred 15 rokmi) zverejňoval na amatérskom fotografickom portáli. Postupne som sa na nich začala objavovať ako subjekt a bolo pre mňa zaujímavé čítať reakcie ostatných fotografov.

V porovnaní s dnešnou, prevažne pozitívnou odozvou na sociálnych sieťach, to bolo celkom kritické prostredie. Riešila sa „dobrá“ či „zlá“ kompozícia, tonálne spracovanie, ostrosť a iné technické parametre, no najmä subjektívne pocity z výsledku. Nedá sa povedať, že by bola takáto kritika vždy konštruktívna, no donútila ma premýšľať nad tým, koľko má fotografia aspektov a ako rôznorodo môže byť vnímaná v závislosti od pozorovateľa.

Približne po dvoch rokoch som si pod pseudonymom vytvorila profil a začala som zverejňovať vlastné pokusy. Túžba vytvoriť niečo sama vzišla aj z toho, že som sa často nevedela stotožniť s tým, ako ma zobrazoval priateľ.

Zo série Na vlastných povrázkoch, Bez názvu, 2012

To je zaujímavé, lebo si povedala, že na začiatku ťa jeho tvorba zaujala.

Áno, boli tam fotografie, ktoré ma zaujali, ale boli tam aj také, ktoré som nepovažovala za dobré. Súčasne s tým, ako som začala tvoriť vlastné veci, som sa naďalej podieľala na jeho fotografiách ako kreatívny model a takto sme sa vzájomne formovali. Naša spolupráca trvala niekoľko rokov.

Zo série Na vlastných povrázkoch, Bez názvu, 2013

Akt bol tvoja úplne prvá voľba?

Hneď, ako som dostala prvý kompakt, odfotila som zopár streetových fotiek. Medzi nimi aj jeden autoportrét z ruky, ktorý sa ešte vtedy nevolal selfie. V momente, keď som začala uvažovať o fotoaparáte nielen ako o záznamníku, ale ako o nástroji pre tvorbu, vznikla prvá séria portrétov - aktov. Zdalo sa mi to vtedy najprirodzenejšie. Doteraz, keď je niekto na fotografii oblečený, mám pocit, akoby to bola už fashion – nemám na mysli dokument, ale inscenovanú fotku. Myslím, že akt priťahuje veľmi veľa amatérskych fotografov, keďže nahota je stále niečím zakázaným a mystifikovaným.

Ako si prišla k tomu, že budeš fotografovať samu seba?

To, že som začala fotiť seba, malo viac dôvodov. Jedným z nich bolo sebapoznanie – možnosť vidieť sa tak, ako mi to neumožňuje zrkadlo. Zaujímalo ma zisťovať – priamo aj nepriamo – kto som. Pochádzam z rodiny, ktorá síce nie je striktne kresťansky založená, ale zhodou okolností som sa dostala na cirkevné gymnázium. Zo dňa na deň som sa ocitla v škole, kde sa vyučovanie začínalo spoločným modlením. Ja som predtým nebola v takom intenzívnom kontakte s náboženstvom a mám z tohto obdobia, ktoré vo mne zanechalo silnú stopu, dodnes ambivalentné pocity. Najťažšie bolo pre mňa spracovať v zraniteľnom období dospievania otázky čistoty/nečistoty/hriechu a s tým spojené pocity viny, ktoré som dovtedy v súvislosti s vlastnou telesnosťou nepociťovala. Pri spätnom pohľade to môže byť jeden z dôvodov, prečo som začala pracovať s telom, i keď v tej chvíli som o fotografovaní neuvažovala ako o vnútornej vzbure.

Je pravda, že akt majú ľudia často spojený s erotikou. V tvojich fotografiách však nie je, teda aspoň ja ju tam nevidím.

Áno, nikdy som svoje fotky nechcela stavať na erotike. Akt môže a zároveň vôbec nemusí byť erotický. Pre mňa nahota najviac vystihuje nejakú základnú čistú ľudskú formu. Nahý človek je ťažšie zaraditeľný do konkrétnej spoločenskej vrstvy, či nejakého umeleckého obdobia. Predstavuje jednoducho iba ľudskú bytosť.

Zo série Silver Island, Finding Comfort In Discomfort, 2020

To môže byť jeden spôsob vnímania tela. Minulý rok som robila rozhovor s Isabel Muňoz, ktorá vo svojej tvorbe tiež pracuje s aktom. Robí to ale úplne opačným spôsobom ako ty. Telo na jej fotografiách sa dá čítať ako kniha – podľa nej má v sebe každé telo nejaký príbeh. Má svoj vek, rôzne deformácie, jazvy… Ty máš zatiaľ k dispozícii svoje telo, ktoré je veľmi klasicky krásne, zapadá do nejakej škatuľky, štandardu...

To je možno práve nevýhoda.

Berieš to ako nevýhodu?

Môže to tak byť. Pre veľa ľudí môže byť krása práve to, čo zatieni všetko ostatné. Ja sa pritom nesnažím o dokonalosť. Na ženský akt sa nabalilo veľmi veľa klišé. Už len to, že si na základe mojich fotiek povedala, že som mladá a krásna – pritom ja už mám vlastne dosť rokov... Nie som ešte staršia žena, ale už začínam starnutie vnímať. Sama neviem, akým spôsobom sa vyrovnám so zmenami, ktoré prichádzajú s vekom. Možno sa rokmi ukáže, že som bola zamilovaná najmä do krásy. Viac-menej ale dúfam, že s pribúdajúcim vekom budú moje fotky silnejšie.

Retušuješ?

Retušujem veci, pri ktorých mám pocit, že by odpútali pozornosť od zámeru, ktorý som chcela dosiahnuť. Snažím sa skôr upravovať zosvetľovaním alebo stmavovaním detailov, ako niečo vyslovene odstraňovať. Výhodou autoportrétu je, že pri ňom odpadnú vplyvy ďalších ľudí. Aj keď dobrá modelka by ti nemala vnucovať svoje predstavy, podvedome sa bude štylizovať do polôh, kedy vyzerá jej telo lepšie podľa subjektívnych štandardov. Môžu to byť napnuté špičky, neprirodzene zatiahnuté brucho alebo ponúkanie konkrétneho uhla tváre či polôh prstov na rukách. V angličtine sa to volá „model behaviour“. Keď sa fotím sama, nevzniká napätie medzi mojou predstavou a mnou. Jediné, čím sa môžem cenzurovať, je kritické vnímanie svojho tela – disharmonické tvary, deformácie vyplývajúce z určitých polôh, ale aj zmeny, ktoré prichádzajú s vekom. Nepotrebujem ich odstraňovať, ale ani vyzdvihovať.

Zo série In The Eyes Of Water, Bez názvu, 2020

Zo série Silver Island, Bez názvu, 2020

Tvoje fotografie mi hovoria o tom, že sme súčasťou prírody, nejakého väčšieho celku a sme vzájomne prepojení.

Fotenie je pre mňa často silný fyzický zážitok a zároveň spôsob, ako sa dostávam bližšie k sebe a v konečnom dôsledku aj k ostatným ľuďom. Práve pri autoportrétoch som objavila krásu času stráveného osamote v prírode. Vďaka fotografii sa dostávam na miesta, na ktoré by som sa inak nevybrala. Trávim na nich veľa času pozorovaním a premýšľaním.

Zo začiatku boli postavy na mojich kompozíciách v plenéri malé, vyzerali, akoby boli ohromené silou a veľkosťou prírodného prostredia. Čím viac fotím, tým viac vidím posun k nejakej harmónii. Aj keď samotný proces nie je vždy pohodlný, snažím sa do tej nepohodlnosti vniesť pokoj a uvoľnenie. Dúfam, že moje fotografie dokážu ľudí nejakým spôsobom senzibilizovať . Veľa sa teraz hovorí o klimatickej kríze a ja dúfam, že moje fotky, hoci sú v niečom nemoderné, dokážu ľahko komunikovať, ako úzko sme prepojení s prírodou. Práve v nej cítim tú najväčšiu silu, najväčšiu čistotu. Je pre mňa absolútnym dobrom.

Zo série Silver Island, Embracing All, 2021

Zo série Stuck, The Parting, 2013

Zaujímaš sa o to, kto si kupuje tvoje fotografie?

Zaujíma ma to stále viac. Kedysi som svoje fotky predávala tak, že si ich mohli ľudia objednať cez internet. Postupom času som to obmedzila, pretože som si uvedomila, že ktokoľvek, s akýmikoľvek postojmi, s ktorými napríklad silne nesúhlasím, si môže kúpiť moju fotografiu. Keď si chcú ľudia kúpiť moju fotku teraz, musia so mnou komunikovať. Pred predajom si vymeníme niekoľko mailov. Chcem mať aspoň iluzórnu predstavu o tom, kto je ten človek, ktorý bude mať moju fotografiu doma. Často sa ľudí pýtam, aká je ich predstava o realizácii obrazu. Ja im poviem, aké sú možnosti a snažíme sa to potom nejak zladiť.

Začínajú sa mi ozývať aj galérie, ktoré by ma mohli zastupovať, ale u mňa zatiaľ prevažujú obavy, že úplne stratím kontrolu na tým, čo sa bude s fotografiami ďalej diať.

Zo série Stuck, Ťarcha, 2012

Si aktívna na sociálnych sieťach. Sama si povedala, že ako začínajúca fotografka si vyrastala na feedbacku z online prostredia. Akým spôsobom pristupuješ k sociálnym sieťam?

Už som spomenula, že online feedback môže byť nebezpečný v tom, že často nevieme, kto sú tí ľudia, ktorých názory si čítame. Samozrejme, ak sú to napríklad fotografi, veľa sa dá zistiť z ich tvorby. Ale feedback môže byť zaujímavý od kohokoľvek. Zradné je to v tom, že feedback na sociálnych sieťach býva väčšinou dosť pozitívny, a potom je ťažké posúvať sa dopredu. Na druhej strane ma vie posunúť aj extrémne pozitívny feedback – ak napríklad zistím, že nejaká fotka získala veľmi veľkú popularitu, tak viem, že tá fotka asi nebude veľmi dobrá. Fotky, ktoré si ja osobne cením, a cítim, že sú hodnotné, paradoxne až takú popularitu nemajú. Možno preto, že nie sú až tak ľahko čitateľné. Sociálne siete sú skôr taký konzum. Pre mňa je ideálne, ak má fotka v sebe všetky úrovne, teda keď dokáže osloviť nielen na tej prvej - páči/nepáči, ale ak zaujme viac, či vyprovokuje niekoho k dlhšiemu zamysleniu.

Myslíš si, že je to na sociálnych sieťach možné?

Dobrým príkladom toho, ako môžu byť sociálne siete prínosné, je môj zážitok s výstavou NUDE (2021), ktorá bola v Štokholme a ja som tam nemohla prísť. Výstavu zorganizovalo múzeum fotografie Fotografiska Stockholm. Je to výber z projektov 30 ženských autoriek z viacerých krajín, ktoré v rámci tvorby pracujú s nahotou. Sú to všetko súčasné autorky rôznych vekových kategórií a aj prezentovaná tvorba je dosť rôznorodá – konceptuálne projekty, objekty aj dokumentárne denníkové záznamy...

Je zaujímavé, že väčšina divákov sa tam stretáva s mojou tvorbou prvýkrát. To, že mám 25 000 sledovateľov na Instagrame, vôbec neznamená, že ma niekto pozná. Vystavujem tam aj zopár fotografií, ktoré som doteraz nikde nezverejnila. Častokrát mi potom ľudia, ktorí prídu na výstavu, cez sociálne siete posielajú spätnú väzbu. Mám radosť, že aj keď tam fyzicky nie som, ich reakcie sa ku mne dostanú. Na takéto prepájanie sú sociálne siete dobré. Dokážu spojiť ľudí, vďaka nim vidím, že tá fotografia na nich pôsobí. A že to už vlastne nie je iba pre mňa.

Inštalácia zo série Silver Island na výstave NUDE v múzeu fotografie Fotografiska Stockholm, Foto: Daniel Tobar, 2021

Ako si povedala, fotky, ktoré si ty ceníš najviac, často nie sú tie najpopulárnejšie. Čo je pre teba znakom, že fotografia je naozaj dobrá?

To, či pokladám nejakú fotku za naozaj dobrú, je otázka dlhého časového odstupu. V momente, keď ju odfotím, si môžem myslieť, že je to výborná fotka. S istotou to ale viem povedať až po niekoľkých rokoch. Vtedy už väčšinou ustúpi do úzadia to, čo bolo pre mňa v tej chvíli najpodstatnejšie, a fotografiu dokážem lepšie vnímať vo viacerých vrstvách jej významov. To, že má významov viac, ako som si uvedomovala, keď vznikla, je pre mňa znakom, že je to dobrá fotografia. Nejakým spôsobom ma presahuje.