O festivale

Laura Belišová

Dni (nielen) fotografie v Leviciach 2022

Tento rok prebiehal v Leviciach už 15. ročník medzinárodného festivalu Dni nielen fotografie v Leviciach (6.5.2022-31.7.2022), ktorý dáva veľkorysý priestor médiu fotografie v jeho rôznych podobách a formách. Mali sme príležitosť vidieť výstavy, vypočuť si prednášky (v rámci konferencie Metamorfózy fotografie), zažiť premietania, či workshopy. Zastúpené boli kľúčové osobnosti fotografie, ako aj mladšia generácia autorov. Stretli sme umelcov domácich i zahraničných. Je to prvýkrát, keď popri fotografii dostala svoje slovo aj grafika.

Dovoľte mi priblížiť vám desať výstav, ktoré som mala možnosť v rámci festivalu v Leviciach navštíviť. Moje kroky začali v Levickom Tekovskom múzeu. Už samotná pokojná atmosféra podhradia, v ktorom sa múzeum nachádza, bola očarujúca. Všade vôkol spiaca história, jej náznaky, stopy, vône. Prenikali exteriérom i interiérom múzea. Pokoj je to slovo, ktoré presne vystihuje to, čo som vnímala pri vstupe do miestnosti s fotografiami mladej maďarskej autorky Enikö Hodosy. Intímna atmosféra fotografií ladí s priestorom, v tichu sa ozýva len hlasné krákanie vrán. Na farebných fotografiách sa opakuje motív kvetov vo váze, ktoré sú bez akejkoľvek starostlivosti vystavené pôsobeniu času. Kvety svieže, živé v rozkvete, inokedy vädnúce, suché a vyprahnuté. Ako dobré a zlé dni, ktoré sa striedajú bez nášho pričinenia. Kvety chápem ako symbol duše, jej krehkosti. Významovú rovinu podporujú autoportréty autorky. Rovnako, ako kvet, ktorý sa otáča za slnkom, odkiaľ čerpá svoj život, tak aj autorka zachytáva momenty, kedy sa jej tváre dotýka svetlo, z ktorého akoby čerpala silu k životu. Postupne si definujem nosné prvky fotografií, a to svetlo a tieň, a tiež nosné motívy - kvet a telo, ku ktorým sa pridáva v troch veľkoformátových čiernobielych fotografiách aj motív krajiny. Fotografie sú citlivo vsadené do priestoru. Oslovuje ma klenba s otvoreným priestorom, kde živé stromy prirodzene dotvárajú fotografický obraz krajiny. Estetika fotografií je precízna, so svetlom a tieňom autorka pracuje v duchu šerosvitu renesančnej maľby. Na fotografiách sa vyskytuje motív rúk v akomsi geste očakávania „niečoho“ – ruky naťahujúce sa za svetlom, akoby čakajúce na rosu, ktorá do nich padne a osvieži ich. Niekoľko priamych autoportrétov autorky v tom tichu akoby dokazovalo pripravenosť čeliť sebe samému, svojej sile i slabosti. Výstava pozýva zastaviť sa a zahĺbiť sa do seba.

Z výstavy Enikö Hodosy, Foto: Laura Belišová (rod. Štrompachová)

Z výstavy Enikö Hodosy

Priestory Tekovského múzea ponúkajú návštevníkom dve ďalšie výstavy poľských umelcov Bohuslawa Michnika a Jerzyho Oleka. Dielo oboch umelcov môžeme chápať konceptuálne, obaja pracujú s významovým pozadím obrazu a nadväzujú na dejiny umenia či filozofiu. Boguslaw Michnik vo svojich fotografiách odkazuje na diela mnohých veľkých maliarov, nadväzuje na ich dobre známu estetiku, cituje, inšpiruje sa. Paradoxne však používa nedokonalú estetiku, pracuje s makropriblížením, výrezmi, zväčšeninami malých štruktúr, detailmi. Pri farebných fotografiách je farebnosť výrazná, svetlo a tieň sú v hlbokom kontraste. Fotografie vzbudzujú zvedavosť, sú záhadné, nejasné, ale aj poetické a krásne. Autor často pracuje s nájdenými zátišiami, vytrháva ich z kontextu, orezáva a túto náhodnú estetiku povyšuje na obraz. Humor strieda hlboká poetika, autor nenecháva diváka odísť bez zastavenia.

Do múzea práve dorazil školský výlet, z okna ku mne do prázdnej miestnosti dolieha džavot, smiech a krik detí, ktorý prerušil moje myšlienky. Presúvam sa k ďalšiemu autorovi. Jerzy Olek pracuje okrem fotografie aj s inštaláciou. Zaujíma ho geometria, priestor a jeho nedokonalé stvárnenie. Fotografie sú podložené filozofickým uvažovaním, ktoré tvorí významnú časť celku. Pre autora predstavuje priestor ťažko uchopiteľný vedecký, filozofický i fotografický problém, a práve preto je v jadre jeho záujmu skúmať ho, analyzovať, rozoberať a skladať. Autor pracuje s reálnym prostredím a priamym vstupom do neho sa pokúša nachádzať nové rozmery vnímania priestoru. Tento prístup demonštruje na príklade základného tvaru kocky. Autor na svojich čiernobielych fotografiách ukazuje celok, približuje sa a opäť vzďaľuje, používa priehľady, odrazy, priestor rozbíja na kúsky. V druhej časti výstavy Jerzy Olek vytvára nové geometrické objekty, pričom odkazuje na klasický analógový fotografický materiál - používa negatívy a vytvára z nich rámy, objekty, obrazy a inštalácie. Filozoficky sa vracia k základom (nielen) fotografie a zo starého vytvára niečo nové a nepoznané.

V Levickej synagóge sa počas festivalu vystriedali dve výstavy. V nádherných priestoroch renovovanej synagógy bolo najprv vystavené dielo slovenského fotografa Vasila Stanka a po necelých troch týždňoch ho vystriedal súbor deväťdesiatich deviatich grafík slovenského výtvarníka Karola Felixa, vďaka ktorému môžeme v názve festivalu vidieť to malé “nielen”.

Vasil Stanko, jeden zo základných predstaviteľov Slovenskej novej vlny, vo svojej výstave prináša niekoľko fotografických súborov. Môžeme prostredníctvom nich sledovať vývoj umelcovho výtvarného prejavu od roku 1996, kedy sa vo svojich fotografiách začal venovať zrkadleniu. Autor zaplnil priestor synagógy čiernobielymi fotografiami pôsobivých kompozičných výjavov, poskladaných z konštrukcie nahých ľudských tiel. Dej obrazu sa odohráva na prednom a zadnom pásme akoby zvlášť. Na „pozadí“ scény môžeme vidieť akýsi tanec tiel, ktorý je s prednou líniou obrazu v nečakanom prepojení a vo výslednej fotografii komunikuje a splýva v jeden výjav. Prednú kompozíciu tvorí surreálny portrét, alebo dramatická scéna ľudského tela. Na dotvorenie kompozície používa autor rastlinné prvky, piesok, suché prírodné materiály, nitky, špagáty, rebríky, aj nostalgické bábiky. Kontrastné svietenie pôsobí dramaticky, pripomína výjavy gréckeho antického sochárstva, kde je telo zobrazované v dokonalosti kalokagatie. Telo v zvláštnom teatrálnom geste obklopujú kulisy, rekvizity a ich odrazy, ako keby sme sa nachádzali za oponou divadelného pódia. Kde sa však skutočne nachádzame? Vasil Stanko nám otvára krásny a fascinujúci svet, ktorý by sme bez jeho tvorivej činnosti nikdy nedokázali sami objaviť, ani vymyslieť.

Z výstavy Vasila Stanka

Z výstavy Vasila Stanka, Foto: Laura Belišová (rod. Štrompachová)

Svoj iluzívny svet nám prostredníctvom svojich grafík otvára aj výtvarník Karol Felix. Autor sa venuje grafike, maľbe, kresbe, knižnej ilustrácii, známkovej tvorbe, či inštalácii. Na výstave môžeme vidieť veľké množstvo veľkoformátových grafík v rôznych technologických prevedeniach, od klasickej, až po digitálnu grafiku. Časť výstavy tvoria aj autorské známky. Tvorba sa nesie v honosnom duchu a je obsahovo bohatá. V abstraktných výjavoch sa skrýva množstvo symbolov a odkazov, motív Krista na kríži striedajú symboly ženského tela, staroveká mytológia, či magický symbolizmus. „Tieto obrazy nikdy nekončia tým, čo je na nich zobrazené“, zaznelo počas slávnostného otvorenia výstavy. Autor pozýva objavovať, skúmať, čítať, nechať sa vtiahnuť a obohatiť tým, čo do svojich diel vložil.

Jedinou výstavou, ktorá prebiehala mimo brán mesta Levíc, je výstava maďarského fotografa Lajosa Gombosa. Výstava sa uskutočnila v neďalekom meste Šahy. Autor využíva pre svoju tvorbu rozmanité klasické fotografické techniky spracovania obrazu, dlhodobo fotografuje na kinofilm, želatínové sklo, alebo aj polaroid. Výstava prináša dielo s hlbokou významovou i výtvarnou poetikou. Ako ctiteľka čistej analógovej fotografie zostávam očarená možnosťami zobrazenia videnej reality a silou zachytenia momentu na svetlo citlivú vrstvu. Detailné zábery, ktoré Lajos Gombos na výstave prináša, odkrývajú nový svet, ktorý nepoznám. Neobyčajné obyčajnosti ako krajec chleba sú zobrazené fascinujúcim spôsobom. Popri dokonalom zobrazení necháva autor priestor aj pre nedokonalosti a náhody analógového procesu, ktoré používa cielene. Vystavené fotografie sa nesú v čarovnej, poetickej nálade. Povznášajú, potešujú, učia. Do inštalácie zakomponované „levitujúce“ dvere v priestore akoby metaforicky dopĺňali atmosféru výstavy.

Z výstavy Lajosa Gombosa

Z výstavy Lajosa Gombosa, Foto: Laura Belišová (rod. Štrompachová)

Pri hľadaní parku M. R. Štefánika som párkrát zablúdila, no fotografie vystavené v otvorenom priestranstve parku sa mi našťastie podarilo nájsť. Spoločný fotografický počin českého fotografa Karla Cudlína a slovenského autora Petra Korčeka pod názvom Mestá bez nás vznikol z potreby zdieľať novú skúsenosť z každodennosti nášho života uplynulých dvoch rokov. Autori fotograficky zaznamenávajú aktuálny stav miest v období po vyhlásení protipandemických opatrení v súvislosti so šírením koronavírusu. Prázdne a vyľudnené ulice a verejné priestory Bratislavy na farebných fotografiách Petra Korčeka dopĺňajú čiernobiele dokumentárne portréty Karela Cudlína z prostredia pražskej metropoly. Fotografie spoločne rozprávajú vizuálne príbehy o zvláštnej všadeprítomnej samote, ktorú nová nečakaná situácia priniesla a s ktorou sa musel konfrontovať každý z nás.

Z výstavy Mestá bez nás, Foto: Peter Korček

Z výstavy Mestá bez nás, Foto: Karel Cudlín

Festival dáva pravidelne priestor aj amatérskej fotografii a tento rok uvádza v priestoroch SC Dituria výstavu Fotoklubu Nitra. Výstava členov o. z. Fotogravity, i večerné cestovateľské premietanie Gaba Antala spríjemnili priestory kaviarne Na kus reči.

Bohatý program festivalu vznikal aj tento rok pod starostlivým vedením pani riaditeľky Regionálneho osvetového centra v Leviciach Alžbety Sádovskej, ktorá je spolu s jej tímom dušou celého podujatia. Vďaka Nitrianskemu samosprávnemu kraju, o. z. Fotogravity, Fondu na podporu umenia a mnohým ďalším za to, že si aj v tomto regióne môže fotografia a výtvarné umenie nájsť svoje stále miesto. Že môže vzdelávať, potešovať, pozdvihovať a nenechávať nás v tomto svete povrchnými.

Výstavy je možné navštíviť aj prostredníctvom virtuálnych prehliadok na stránke festivalu - DFLV 2022.