Trojexpozícia       

Jeseň odovzdala svoje plody. Prichádza ticho zimy a jej krátke dni. Hľadí na nás tma a my na ňu. A keď v nej zrazu nevieme nahmatať svoj motivačný diár, sme aspoň na chvíľku spokojní s tým, kto a kde sme? Čo robíme v tme? Dívame sa na hviezdnu oblohu, držíme niekoho za ruku, vyvolávame negatívy a fotografie, počúvame ustavičné brblanie našej mysle? Má tých pár pojmov, na ktorých si snažíme vystavať svoj život, stále svoj obsah? Fotografia nás ešte stále zhovievavo necháva ilustrovať si ňou svoje prežívanie. Uvedomujeme si jej moc a kúzlo. V zbesilom tempe budujeme portfóliá a CV-čka, zapĺňame výstavné sály a knihy. Zaujíma nás, či poznáme svojho diváka a čo mu vlastne vravíme? A o čom premýšľa on, kým chceme, aby aspoň zopár sekúnd hľadel na naše fotografie?

Vždy si užívam, keď dumám, koho a z akej oblasti v rámci tejto rubriky oslovím. Akú trojkombináciu ľudí, či budú chcieť niečo napísať. Vychutnávam si zvedavosť, čo vznikne a príjemné mrazenie na šiji pri čítaní ich textov.

Veronika Marek Markovičová, fotografka a kurátorka

Zrnká pravdy

Fotografia má moc. Každodenne ovplyvňuje naše rozhodnutia a dokáže nás zvábiť k ilúzii nespochybniteľnej pravdivosti. Jej sila nespočíva v doslovnom zázname pozorovanej skutočnosti, ale v tom, ako navádza našu predstavivosť, formuje naše vnímanie a mení či potvrdzuje naše zaužívané uhly pohľadu.

V rámci tohtoročnej výstavy 50. ročníka AMFO som mala možnosť byť súčasťou rozborového semináru k vystaveným fotografiám, vďaka čomu som si uvedomila, aké dôležité je pri fotografiách spomaliť, analyzovať, ale aj viesť dialógy. Žijeme v rýchlej dobe, ktorá nám nedáva veľa priestoru na spochybňovanie a overovanie si našich interpretácií, no práve to je činnosť, ktorá nás dokáže posunúť najďalej.

Čo vidíš? Čo je na fotografií? Prečo si to myslíš? Vidia to iní ľudia rovnako? Vieš kto, ako a prečo to odfotil? Zmenila táto informácia niečo o tom, ako vnímaš túto fotografiu? Prečo? Čo by si ešte potreboval vedieť o tejto fotografií? Zmenila by niečo táto informácia? Prečo?

Séria štyroch fotografií od Petra Orvoša s názvom 24 hodín ma zaujala nielen témou a prevedením, no medzi ostatnými vynikala jasne viditeľným zrnom. Fotiť pôrod na analóg vo mne vzbudilo rešpekt a obdiv, nakoľko som sa vžila do množstva stresu, ktorý musel budúci otec-fotograf prežívať, a napriek tomu zvládol vytvoriť kvalitne nakomponované zábery aj bez možnosti hneď si overiť výsledný záber na digitálnom displeji. Môj zaužívaný pohľad na fotku kde zrno = analóg bol však po rozhovore s autorom navždy zmenený. Dve fotografie zo série boli naozaj analógové, no dve prešli softvérovou úpravou, aby dosiahli vizuálne zjednotenie a digitálny pixel sa zmenil na zrno. Nikdy by mi nenapadlo, že sa v takejto veci môžem zmýliť, keďže zrno, ktoré vidíme na analógových fotografiách, je tvorené z organických častíc rôznych veľkostí, ktoré sú v emulzii rozmiestnené nerovnomerne, zatiaľ čo digitálny šum je rozmiestnený v pravidelnej mriežke pixelov. Zabudla som však na rýchlosť doby, jej neustálych premien a vymoženosti, ktoré nám čoraz viac uľahčujú realizovať takéto radikálne úpravy. Je to však potvrdením toho, že fotografii netreba slepo veriť, ale treba si ju preveriť a pomaly v nej nachádzať zrnká pravdy. Bola táto fotografia nafotená na digitál či analóg?

Viac informácii o 50. ročníku AMFO nájdete tu.

Lenka Adamčáková, fotografka a odborná pracovníčka pre fotografiu (Národné osvetové centrum, Bratislava)

Na fotke sa mi páči to, čo tam nie je

Keď som dostal pozvánku na výstavu fotografií Radovana Stoklasu, spracovával som práve dojmy z filmu o Dežovi Hoffmannovi, rodákovi z Banskej Štiavnice, ktorý sa preslávil najmä ako fotograf the Beatles. Hoffman pôsobil ako reportážny fotograf, ktorý často dokumentoval rôzne vojnové konflikty a štýl reportážnej fotografie neskôr preniesol do portrétnej fotografie slávnych osobností a do umenia, čo bol na tú dobu celkom inovatívny prístup.

Keďže Rado Stoklasa taktiež pôsobí ako reportér, bol som na výstavu zvedavý a musím povedať, že som bol príjemne prekvapený. Vnímam to tak, že reportážne fotografie zachytávajú moment, ktorý má čo najvernejšie zachytiť atmosféru a pravdivosť danej situácie. Ako som si na výstave obzeral jednotlivé fotografie, napadlo ma, že sila dobrej fotky nie je v tom, čo zobrazuje, ale práve v tom, čo nezobrazuje a čo si človek podvedome domyslí na základe konkrétneho obrazu.

Je to ako v práci so slovom, strohá oznamovacia veta podá suchú informáciu, metafora však, vďaka svojej mnohoznačnosti a nekonkrétnosti, podsúva človeku pocit pochopenia. Taká bola aj fotka s názvom Dáma s klobúkom, ktorá, predpokladám, že vznikla na nejakej módnej prehliadke. Zobrazuje modelku, ktorá má na fotke “urezanú” hlavu, tieň pred ňou však ukazuje, že má na nej klobúk. Fotka ma hneď zaujala, zrejme práve preto, že je vlastne o tom, čo priamo nezobrazuje. Taktiež v sebe mala iný moment, ktorý, podľa môjho názoru, sa čoraz častejšie vyskytuje v novom umení, najmä v street arte: nápad. Zdanlivo jednoduchý nápad ihneď zaujme pozornosť a dokáže ponúknuť vizuálnu metaforu, ktorá, na rozdiel od príliš konkrétneho vyjadrenia, necháva priestor pre rôzne interpretácie.

Václav Michalčík, hudobník a skladateľ

Prádlo

Nadvláda obrazu nad realitou je dnes veľká. Každý máme svoje státisíce fotografií, tisíce virtuálnych odtlačkov seba, svojich detí, zvierat, vecí a zážitkov. Žijeme vo svete obrazov sveta. Súcno ako základ všetkého už nie je len to staré metafyzické „toto tu“, ale naopak obrazy vecí bytujú v našej dobe oveľa intenzívnejšie ako súcno samotné. Fotka už nie je len zachytením a sprostredkovaním okamžiku alebo pocitu, ale vo virtuálnom priestore sa stáva sa rovnocennou, ba možno dôležitejšou entitou ako realita sama. Zážitok bez fotografie už nie je dokonalým zážitkom. To, čo nie je odfotografované, neexistuje. Zapĺňame svet obrazov všetkým možným, akoby nemal mať žiadne limity. Závislosť na fotografii je obrovská.

Začínam mať pocit, že by bolo fajn skúsiť chvíľu nefotografovať. Alebo vytvoriť miesta, kde sa fotiť nesmie. Miesta, ktoré by nemohli mať žiadny odtlačok. Niečo ako hotely, kde sa chodí iba bez detí. Proste len tak prísť a nič nefotiť. Zažiť úžasný deň, vidieť úžasné veci a dosť. Zabudnúť na potrebu pozerať sa na svet cez objektív a nevytvárať ďalšie obrazy vecí. Vyrovnať sa s tým, že realitu prežívam teraz a ďalšie opätovné prežívanie v podobe prezerania fotografie alebo zdieľania fotografie už nebude. I keď vravieť tento názor na pôde časopisu o fotografii je iste kacírstvo.

Vybrať jednu fotografiu spomedzi mnohých je ťažká vec. Po párdňovom zamyslení a prehrabávaní sa vo svojom fotoarchíve vyberám nakoniec fotografiu, ktorú som dostala od priateľa a cestovateľa Petra Janovského na jeho výstave o Indii v trenčianskom kine Metro pred mnohými rokmi. Odvtedy bola nalepená na stenách internátnych izieb a bytov a nejakou náhodou sa jej podarilo prežiť všetky sťahovania. Dnes, už v zarámovanej podobe, je pripravená prekonať ďalšie desaťročia. Neviem, či existuje jej digitálna podoba alebo bola fotená na film, ale mám ju rada aj preto, že nemám jej digitálnu podobu. Pokiaľ ju stratím alebo zničím, zmizne. A nebudem ju vedieť nahradiť. Nemá svoj obraz a jej sila je len v jej materiálnej existencii.

Neviem, čím presne ma táto fotka oslovila a oslovuje dodnes, ale medzi fotkami plnými farebnosti a osobitosti Indie som presne vedela, že túto chcem. Istota je niečo, čo človeka vždy prekvapí a nie je ľahké dopátrať sa jej dôvodu. Možno je to univerzálnosť okamihu, ktorý zachytáva. Nekonečné šnúry s prádlom, farebným aj bielym ako sneh a pod nimi každodenné príbehy mužov a žien. A možno pocit, že o chvíľu musí zafúkať vietor.

Dnes pozerám na túto fotku a po rokoch rodičovských povinností viem, aký ťažký je boj s prádlom. Vešanie mokrého prádla, sústavné hľadanie kolíkov a tie nepriateľské neožehlené kopy potulujúce sa po celom byte. Nekonečné šnúry, nekončiaci kolobeh bubna práčky a naše obyčajné príbehy pod nimi. Čakanie na vietor, ktorí rozhojdá bielizeň a zároveň strach, že vietor tú bielizeň odnesie.

Elena Gogoláková, právnička a občianska aktivistka